Prieskum ukázal slovenského „Slona v miestnosti“. Duševnú nepohodu zažilo 80% ľudí

Prieskum platformy Hedepy ukazuje, že takmer 80 % Slovákov už zažilo duševnú nepohodu, ktorá im zasiahla do bežného života. S odborníkom ju však riešilo len necelých 20 % ľudí a viac ako polovica respondentov sa ju snažila zvládnuť sama. Na tému upozorňujú aj nafukovacie slony, ktoré sa objavili v uliciach Bratislavy ako symbol problému, ktorý je prítomný, no často o ňom mlčíme.

Tip redakcie: Značkové, štýlové a elegantné hodinky pre dámy aj pánov

Podľa prieskumu Hedepy zažilo 43,8 % Slovákov duševnú nepohodu, ktorá im zasiahla do práce, školy či starostlivosti o rodinu, viackrát v živote. Ďalších 36,1 % respondentov takúto situáciu zažilo raz alebo dvakrát.

Dáta zároveň ukazujú, že najčastejšou reakciou nie je vyhľadať odborníka, ale pokúsiť sa náročné obdobie zvládnuť po svojom. Viac ako polovica respondentov – 56,1 % uviedla, že svoje problémy riešila výhradne sama. Rozhovor s partnerom, rodinou alebo priateľmi pomohol 46,2 % ľudí. Pomoc odborníka na duševné zdravie v takýchto situáciách vyhľadalo len 19,4 % respondentov.

„Duševná nepohoda je oveľa bežnejšia, než si často pripúšťame. Mnohí ľudia sa ju však stále snažia zvládnuť potichu, bez toho, aby zaťažovali okolie alebo si vypýtali pomoc. Práve preto je dôležité hovoriť o duševnom zdraví skôr, než sa problém stane neúnosným,“ hovorí Lukáš Krčil, CEO Hedepy.

Najviac nás trápi rodina, zdravie a peniaze

Za duševnou nepohodou Slovákov stoja podľa prieskumu veľmi konkrétne životné situácie. Najčastejšie ide o rodinné problémy, ktoré uviedlo 31,4 % respondentov. Nasleduje vlastné zdravie alebo zdravie blízkych (30,9 %) a finančné či existenčné starosti (27,9 %).

Výrazne sa objavujú aj partnerské problémy, úmrtie blízkej osoby, pocity tiesne, paniky alebo strachu, osamelosť či pracovný stres. Duševné zdravie tak nie je oddelená téma. Premieta sa do toho, ako ľudia zvládajú vzťahy, rodinu, prácu aj každodenný tlak.

Práve preto sa duševná nepohoda môže stať obrazným „slonom v miestnosti“. Je prítomná, ovplyvňuje každodenné fungovanie, vzťahy, prácu aj rodinný život, no navonok môže zostať nepomenovaná. Ľudia si ju často nesú so sebou domov, do práce aj medzi blízkych, hoci sa tvária, že všetko zvládajú.

Práve na to odkazujú aj nafukovacie slony, ktoré sa objavili v uliciach Bratislavy. Vychádzajú zo známeho spojenia elephant in the room, teda problému, o ktorom všetci vieme, no často sa mu vyhýbame.

„Slon je výrazný symbol, ale téma, na ktorú upozorňuje, býva často neviditeľná. Duševné ťažkosti na človeku nemusí byť vidieť, no môžu mu výrazne zasahovať do života. Chceli sme preto vytvoriť obraz, ktorý ľudí zastaví a zároveň jednoducho pomenúva realitu, ktorú mnohí poznajú,“ dopĺňa Lukáš Krčil.

Otvorenému rozhovoru bráni najmä strach z reakcie okolia

Aj keď duševnú nepohodu zažila väčšina respondentov, otvorene o nej hovoriť nie je pre mnohých samozrejmé. Najčastejšou bariérou je obava z reakcie okolia, ktorú uviedlo 25,8 % respondentov. Takmer štvrtina ľudí sa obáva, že bude pre druhých na príťaž. Časť ľudí zároveň nemá priestor, kde by o svojich problémoch mohla hovoriť. Až 17 % respondentov uviedlo, že o svojich ťažkostiach nemajú s kým hovoriť.

Pomáha oddych, koníčky aj pohyb. Odborná pomoc prichádza menej často

Slováci sa o svoje duševné zdravie najčastejšie starajú spôsobmi, ktoré majú vo vlastných rukách. Najviac respondentov uviedlo vedomý oddych a čas pre seba (48,7 %). Koníčky alebo tvorivé činnosti pomáhajú 42,9 % ľudí a šport či pravidelný pohyb 32,9 % respondentov.

Odborná pomoc je však v bežnej starostlivosti o duševné zdravie zastúpená výrazne menej. Sedenie s odborníkom uviedlo len 6,8 % respondentov. Dáta tak naznačujú, že ľudia si síce hľadajú spôsoby, ako si uľaviť, no profesionálna pomoc často prichádza až neskôr alebo vôbec.

Slony v Bratislave majú zviditeľniť tému, ktorá často zostáva skrytá

Nafukovacie slony v uliciach Bratislavy majú byť viditeľným upozornením na tému, ktorá býva často skrytá. Symbolicky ukazujú, že duševná nepohoda môže byť veľká a prítomná, aj keď ju navonok nevidno alebo sa o nej nehovorí.

Cieľom aktivity je pripomenúť, že pomenovať problém môže byť prvým krokom k tomu, aby naň človek neostal sám. Preto môžu všetci okoloidúci od 28. mája v Eurovei na viac ako trojmetrového slona nalepiť to, čo ich trápi alebo čo je ich vlastným „slonom v miestnosti“.

Slon v miestnosti: Prečo o duševnej nepohode stále mlčíme?

Prečo problémy s duševným zdravím často odkladáme, ako rozpoznať, že už nejde len o bežný výkyv nálady, a ako citlivo otvoriť túto tému s blízkym človekom? Vysvetľuje PhDr. Andrea Fejová. Vyjadrenia psychologičky môžete využiť v plnom znení alebo ako jednotlivé expertné citácie pri spracovaní témy.

1. Prečo Slováci podľa vás o svojich psychických problémoch (ne)hovoria? Čo vo svojej praxi vnímate ako najčastejšie bariéry? Vnímate v tomto smere v posledných rokoch nejaký posun?

Myslím si, že na Slovensku ľudia o psychických problémoch stále veľmi nehovoria, hlavne kvôli stigme. Dlhé roky tu fungovalo nastavenie, že problémy si má človek riešiť doma, nevyťahovať ich von a ideálne ich „zvládnuť sám“. S tým potom súvisí aj veľký strach z toho, ako budem vnímaný – že budem slabý, neschopný alebo „pokazený“. V praxi veľmi často vidím práve obavu zo súdenia, hodnotenia, a zároveň silný vnútorný pocit zlyhania, ak si niekto prizná, že to sám nezvláda. Na druhej strane ale vnímam v posledných rokoch výrazný́ posun. O psychických ťažkostiach sa začína hovoriť oveľa otvorenejšie, terapia prestáva byť tabu a verejne o nej hovoria aj ľudia, ktorí sú viditeľní. A to podľa mňa postupne normalizuje to, že mať ťažšie obdobie neznamená, že je s človekom niečo zle.

2. Čo sa môže diať s človekom, ktorý svoje psychické problémy dlhodobo nerieši?

Keď človek svoje psychické problémy dlhodobo nerieši, väčšinou sa tá situácia nezačne sama od seba zlepšovať – skôr sa postupne komplikuje. Často až do bodu, kedy má človek pocit, že je to celé neriešiteľné alebo že už z toho niet východiska. Je to aj prirodzená reakcia nervového systému. Ak sme dlhodobo v záťaži, telo aj psychika sa postupne vyčerpávajú. Klesá naša schopnosť premýšľať v širších súvislostiach, robiť rozhodnutia, hľadať riešenia. Človek sa začne čoraz viac točiť len v tom probléme a stráca odstup. Často pritom ide o situácie, ktoré riešenie majú, len v danom stave ho už človek sám nevidí. A práve tam môže pomôcť rozhovor s niekým zvonka – ideálne s odborníkom, ktorý vie priniesť iný pohľad, pomenovať súvislosti a pomôcť zorientovať sa v možnostiach, ktoré tam stále sú, aj keď ich človek momentálne nevidí.

3. Podľa čoho môžu ľudia poznať, že ich problémy presahujú bežné výkyvy nálady a bolo by na mieste vyhľadať odbornú pomoc?

Na to podľa mňa neexistuje presné pravidlo ani moment, kedy je „už dosť zle“. Veľa ľudí sa k odbornej pomoci dostane až vo chvíli, keď sú dlhodobo vyčerpaní, frustrovaní alebo sa ich situácia už výrazne podpíše aj na psychickom či fyzickom zdraví. Ja si myslím, že pomoc je úplne v poriadku aj skôr, pokojne preventívne. Najmä vtedy, keď človek cíti, že sa situácia dlhšie nehýbe, aj keď sa ju snažil riešiť sám, dal tomu čas, rozprával sa o nej s blízkymi a využil vlastné zdroje, no napriek tomu sa nič nezmenilo.

4. Aké dôvody podľa vás najčastejšie vedú k odkladaniu vyhľadávania pomoci? Existuje vo vašej skúsenosti typický moment, kedy sa ľudia rozhodnú situáciu začať riešiť?

Medzi najčastejšie dôvody patrí kombinácia subjektívnych aj praktických faktorov. Zo subjektívnej stránky je to najmä ťažkosť priznať si, že už to nezvládame sami, hanba, pocit zlyhania alebo aj snaha zostať v komfortnej zóne a „neotvárať“ niečo nepríjemné. Z objektívnych dôvodov to býva čas, energia, financie alebo dostupnosť odborníka. Z mojej skúsenosti sa ľudia rozhodnú situáciu riešiť až vo chvíli, keď majú pocit, že už nič iné nefunguje a že ich vnútorné preťaženie je príliš veľké. Každý má inak nastavenú tzv. frustračnú toleranciu – teda hranicu, koľko záťaže ešte dokáže uniesť. Keď ju človek prekročí, často je to moment, kedy už vyhľadá pomoc zvonka.

5. Aké prvé kroky by ste odporučili niekomu, kto sa necíti dobre, ale zatiaľ váha, či svoje problémy riešiť s odborníkom, alebo s blízkymi?

Odporučila by som začať tým, čo je pre človeka prirodzenejšie a dostupné. Ak má vo svojom okolí niekoho, komu dôveruje a kto vie počúvať bez hodnotenia a súdenia, môže byť veľmi nápomocné porozprávať sa práve s blízkym. Už len pomenovanie toho, čo sa deje, často prináša úľavu a niekedy aj nový pohľad. Ba niekedy práve blízki človeka sami povzbudia a dodajú potrebnú odvahu, aby vyhľadal odborníka. Ak sa však niekto necíti na rozhovor s blízkymi, alebo tú podporu v okolí nemá, je úplne v poriadku ísť rovno za odborníkom. Nemá tým čo stratiť – skôr si môže overiť, že je na ceste, kde sa s tým dá pracovať a kde nemusí zostať sám.

6. Ako možno citlivo otvoriť tému duševného zdravia s blízkym, kto sa skôr uzatvára?

Otvorenie tém duševného zdravia nie je téma, na ktorú sa dá isť „na silu“. Dôležité je, aby ten človek necítil útok, ale kontakt a záujem. Veľmi pomáha začať cez seba a konkrétnu situáciu, nie cez hodnotenie druhého. Namiesto „ty si v poslednej dobe mimo“ skôr niečo ako: „všimol/a som si, že sa posledné obdobie trápiš a mám o teba starosť“. Často funguje aj nechať mu priestor, aby neodpovedal hneď. Niekedy je samotné „som tu, keď budeš chcieť“ silnejšie ako snaha dostať odpoveď, pretože v takých situáciách je kľúčová trpezlivosť a konzistentná prítomnosť, nie jednorazový rozhovor.