THONET – krása ohýbaného dreva

V polovici 19.storočia vznikli tri veci, spočívajúce na novom konštruktívnom myslení: Joseph Paxton postavil v Londýne Krištalový palác, Michael Thonet vyrobil prvú stoličku z ohýbaného dreva a americká firma Léviho Straussa zahájila výrobu džínsov. Dobre premyslené spoje, do vysokej trvanlivosti vystupňovaný materiál a vysoký stupeň odolnosti bol použitý tou najekonomickejšou formou v reálnom živote. Úsporne vyrobený výsledok je zázrakom stability a trvanlivosti. Londýnskym výstavným pavilónom sa svojho času prechádzali celebrity, ale aj obyčajný robotník, na thonetkách sedeli všetci a džíny sú priamo symbolom aspoň vonkajšej rovnosti spoločenských tried.

Tip redakcie: Mobilné telefóny, smart hodinky, tablety a príslušenstvo za akciové ceny.

Od konca 18.storočia v umeleckom priemysle nahradili výrazný dobový sloh, rozličné vzájomne sa prekrývajúce a často sa meniace módne trendy. Tvarová rozmanitosť bola preto nutnou podstatou predajnej ponuky a tým zárukou komerčného úspechu. Až okolo roku 1900 moderna rozpoznala umelecké remeslo tejto doby biedermeiru ako svojbytnú slohovú epochu a zároveň jeho hodnotu a odkaz pre súčasný nábytkový dizajn. Už v tejto dobe sa objavili návrhy využívajúce vzletné až bizarné línie, ktoré vôbec nezodpovedajú jednoduchosti biedermeiru a remeselnej kapacite stolárstva, vyrábajúceho z masívneho dreva. Prehnuté tvary sa zatiaľ objavujú len na nábytkových detailoch, ale konštrukčne sa nejedná o ohýbanie ale o prepojenie jednotlivých dielov z masívu, dodatočne dýhovaných, aby sa docielil dojem ohýbaného dreva. Viedenský biedermeir vytvoril materiálové a remeselne náročné nábytkové formy, ktoré ale neboli vytvorené v zmysle umeleckopriemyselnej reformnej teórie spôsobom odpovedajúcim materiálu – jeho prirodzeným vlastnostiam. Nie technická inovácia, ale veľký záujem po modernom “poprehýbanom tovare” bol pôvodcom tohoto viedenského nábytkového dizajnu, plného fantázie. V tejto tvorivej atmosfére nová technológia ohýbania dreva Michaela Thoneta našla bohaté uplatnenie.

O technike ohýbania dreva vydal Wilhelm F.Exner prehlad, ktorý rozdelil Thonetovu techniku do piatich vývojových stupňov.

1. Glejenie vrstiev a ohýbanie v jednej rovine.
2. Viz.1 a ďalej pozdĺžne rozrezávanie v 90^o k pôvodným vrstvám a ďalšie ohýbanie v iných rovinách
3. Rozrezávanie vrstiev pred glejením do tyčí – glejenie v tyčiach a ohýbanie v rôznych rovinách
4. Glejenie vo vrstvách a ohýbanie v rôznych rovinách špirálovitým otáčaním v pozdĺžnej osy
5. Ohýbanie masívneho dreva

Okolo roku 1830 začal Michael Thonet (1796-1871), ktorý mal v Bopparde nad Rýnom vlastné stolárstvo, s pokusmi ohýbať zglejené pruhy dýh a vyrábať z nich sedací nábytok. Ako vzor mu slúžil typ “stolička s postranným rámom”, ktorá sa dovtedy vyrábala z masívneho dreva a bola výrobne nákladná a naviac vystavená možnosti lámania sa. Thonet vtedy vyrobil postranný pás prebiehajúci od operadla cez sedák k predným nohám z jedného ohýbaného dýhového pásu. Tým dokázal tento dobove typicky druh sedacieho nábytku vyrobiť podstatne lacnejšie a rýchlejšie. Jednotlivé diely, reprodukované podľa matrice, umožňovali naviac výrobu v malých sériach a pripojením podrúčiek a predlžovaním sedacej plochy vznikali ďalšie typy sedacieho nábytku. V roku 1842 sa Thonetovci sťahujú do Viedne, kde Dolnorakúsky priemyselný spolok udelil Michaelovi Thonetovi patent. Keďže mu ale chýbali finančné prostriedky na založenie dielne začal vo firme Clemensa Lista s výrobou lacných stoličiek. Tento typ bol redukovanou verziou modelu z Boppardu s rovnými drevenými nohami z masivu a rokajovou ozdobou na operadle. Pri prestavbe liechtensteinského paláca pracoval Michael Thonet ako subdodávatel privilegovanej stolárskej továrne Carla Leistlera z Viedne-Gumpendorfu. Na nátlak Desvignese Michael vytváral parketové podlahy s opuletne rozvinutou rokokovou ornamentikou a vyvinul tri lahké modely prenosných stoličiek z ohýbaného dreva. Dve boli čalúnené a tretia hladká stolička s prehnutým operadlom, ktorá sa stala vzorom pre model č.1, “Schwarzenberskú stoličku” a tým aj prototypom pre thonetovskú sériovú výrobu stoličiek č.14-17 a 19.

Táto slohová zmena Thonetových výrobkov je doprevádzaná zlepšením technológie ohýbania dreva. Namiesto glejených lamiel, ohýbaných vo formách použil glejené zväzky tenkých tyčiek, ktoré mohli byť ohýbané aj trojrozmerne. Táto zmena bola významná v použití guľatých drevených profilov.

V 40.rokoch 19.storočia sa na výrobu nábytku začali používať lúpané a spletené vrchné vrstvy kôry popínavej palmy zvanej rotang. Táto surovina a jej ohybnosť ako kruhového prierezu významne ovplyvnili tvarové výrazy Thonetovho nábytku.

V máji 1849 si Michael Thonet zriadil vlastnú stolársku dielňu vo Viedni-Gompendorfu a tu vzikol model stoličky č.1. Ďalšia zakázka – model č.4, pre kaviareň Daum, reprezentovala prechod od súkromných zákazníkov k veľkým odberateľom. Na londýnskej Svetovej výstave v roku 1851 dosiahol Thonet uznanie v podobe bronzovej medaily. 1.novembra 1853 previedol Thonet podnik na svojich päť synov a nazval ho “Gebruder Thonet”, a v roku 1855 dostal konečne “prosté továrne oprávnenie” k podnikaniu. Od tej chvíle mohol vyrábať nábytok nezávisle na stolárskom cechu a právnych patentových obmedzeniach. Thonet sa dlhšie pohrával s myšlienkou odísť z Viedne a tak využil prvú príležitosť a začal s výstavbou továrne v Koryčanoch na Morave. Po rozbehnutí výroby bol v Koryčanoch vyvinutý model, ktorý sa stal ideálom lacného masového predmetu a symbolom Thonetovej výroby dreveného ohýbaného nábytku: model č.14. Vlastnosti tohoto modelu sú predobrazom optimálnej priemyselnej výroby nábytku. Následne pre Thonetovcov nastal vrchol: továrne v Bystrici, moravskom Halenkove a vo Vsetíne, lesné panstvo Veľké Uherce v Uhorsku, štvrtá továreň v Nowom-Radomsku a ako posledný bol závod V hessenskom Frankenbergu s filiálkou V Alle ndorfu. Na parížskej Svetovej výstave v roku 1867 ukázal “Gebruder Thonet” poprvýkrát čalúnený nábytok pre salóny. Tentokrát im porota udelila prvú  zlatú medailu. Toto ocenenie získal rodinný podnik Thonetovcov ešte niekoľkokrát. Roku 1876 bol vyvinutý model stoličky č.18, druhý najúspešnejší spotrebný vzor po slavnej Štrnástke. V 80.rokoch publikovala firma svoju ponuku v predajných katalógoch, v ktorých bolo 294 rôznych druhov nábytku a okolo roku 1904 to už bolo 1200 rôznych modelov. Po Prvej svetovej vojne poklesla výroba na štvrtinu predvojnovej produkcie a v roku 1921 bol podnik premenený na akciovú spoločnosť, za účelom zvýšenia kapitálu. V roku 1923 došlo k fúzii “Gebruder Thonet” a Mundus-Kohn. Vzniklo impérium s 20 továrňami a 10.000 pracovníkmi. V 30.rokoch LeCorbusier vrátil nábytok z ohýbaného dreva do vedomia dizajnérov. Používal ho v duchu Bauhausu ako typový nábytok a priemyslový výrobok. So striedavým záujmom spotrebiteľov sa nábytok z ohýbaného dreva preniesol až do súčasnej doby, kde sa kombinuje s kovovými trubkami a sedákmi z plastov.

Záver patrí Montaigneovi, ktorému vďačíme za postreh, že aj človek na najvyššom tróne sveta sedí iba na zadku.