Svetový poriadok od konca studenej vojny

Po skončení studenej vojny sa vo svetovej politike zreteľnejšie prejavila multipolarita, ktorá existovala ešte pred rokom 1991. Regionálne zoskupenia a organizácie vrátane NATO, ES / EÚ, KBSE / OBSE, ASEAN, ale aj medziregionálne organizácie (OSN, špeciálne a humanitárne organizácie) získali na dôležitosti ako štrukturálne prvky medzinárodných vzťahov bez toho, aby nahradili národné štáty ako aktérov zahraničnej politiky.

USA zostávajú ako svetová veľmoc

USA ostali jedinou superveľmocou pôsobiacou na celom svete. Politickým cieľom tejto krajiny bolo nastoliť svetový poriadok po páde komunizmu, ktorý na jednej strane odrážal víťazstvo západnej demokracie nad sovietskou diktatúrou, a na druhej strane sa chcel poučiť z globálneho konfliktu. Z amerického pohľadu to neviedlo iba k pokračovaniu boja proti nedemokratickým režimom – darebáckym štátom – v kombinácii s hlbokou skepsou voči OSN, ale predovšetkým k udržaniu stratégie studenej vojny, ktorá sa považovala za úspešnú v prípade budúcich „dlhých vojen“. Pentagón prišiel s týmto termínom oficiálne v roku 2006.

Východná Európa sa stáva súčasťou EÚ a NATO

Ďalším dôsledkom konca studenej vojny bola politická reorganizácia jej tradičných centier. Množstvo nových národných štátov, ktoré vznikli vo východnej strednej Európe a na území bývalého Sovietskeho zväzu, podľa svojich historických väzieb vyhlásilo, že patria k novému svetovému poriadku. To bolo pre bývalé východoeurópske satelitné štáty, ktoré sa tradične cítili spojené so západnou Európou, najjednoduchšie. Okamžite po skončení studenej vojny malo Poľsko, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, pobaltské štáty a nakoniec časti Juhoslávie za cieľ vstúpiť do Európskych spoločenstiev, ktoré sú od roku 1993 známe ako Európska únia (EÚ).

Po prijatí predtým neutrálnych štátov, Rakúska, Fínska a Švédska v roku 1995, nasledovali v roku 2004 Maďarsko, Poľsko, Česká republika, Estónsko, Slovinsko. Lotyšsko, Litva, Slovensko, Cyprus, Malta, 2007, Rumunsko a Bulharsko.

Okrem toho došlo k vojenskej reorganizácii dnes už zastaraných blokových štruktúr a boli podniknuté pokusy o udržanie jadrových zbraní bývalého Sovietskeho zväzu pod kontrolou. V roku 1999 boli Maďarsko, Poľsko a Česká republika prijaté do NATO proti výslovnej námietke Moskvy. S tým priamo súvisí aj preorientovanie západnej bezpečnostnej politiky. Výsledkom bola okrem iného „Nová strategická koncepcia“, ktorá nielen predefinovala vojenské aktivity NATO, ale aj vzťahy so štátmi bývalého východného bloku, udržať jadrové zbrane bývalého Sovietskeho zväzu pod kontrolou.

Čína získava vplyv

Ďalším ústredným výsledkom konca studenej vojny bolo nové, čiastočne samostatnejšie postavenie jej bývalej „periférie“. To, čo tu nemožno prehliadnuť, je predovšetkým rozšírený vplyv Číny, ale aj politického islamu. Počas konfliktu sa zvýšil obrovský politický význam krajín na periférii. Ukazuje sa to napríklad pri prideľovaní rozvojovej a vojenskej pomoci, ale aj pri „malých vojnách“. Preto sa po skončení studenej vojny v roku 1991 znížil záujem o konflikt sever – juh a s ním aj finančná podpora. 90. roky, ako prvé povojnové desaťročie studenej vojny, boli preto tiež desaťročím ničivej globálnej krízy chudoby.

Radikálny islamizmus

Už len pri pohľade na situáciu je zrejmé, že toto vákuum, ktoré zostalo na konci studenej vojny, nevyhnutne vyvolalo reakcie. V celosvetovom meradle existujú dva hlavné trendy: Najznepokojujúcejším z pohľadu bývalých hlavných centier studenej vojny je masívny nárast radikálneho islamizmu v treťom svete. Už v posledných rokoch pred rokom 1991 sa ukázalo, že islamistický fundamentalizmus, ktorý pôvodne v tejto časti sveta presadzovali USA ako protikomunistickú silu, sa čoraz viac snažil presadiť ako bojovník za záujmy tretieho sveta. Nie je preto náhoda, že s ukončením protisovietskeho džihádu v Afganistane sa začala akási islamská rozvojová pomoc.

Čína sa stáva svetovou mocnosťou

Druhý trend na bývalej periférii studenej vojny bol v Číne. Až do roku 1991 zostala krajina v tieni dvoch superveľmocí jadrovo vyzbrojenou veľmocou studenej vojny. Po roku 1991 sa Čína dokázala v priebehu niekoľkých rokov vypracovať na ekonomického partnera pre západné priemyselné krajiny. Komunisticky ovládaná krajina sa navyše etablovala ako dominantná mocnosť vo východnej Ázii. Podobne ako v USA v Strednej a Južnej Amerike, aj vládcovia v Pekingu dokázali vytvoriť ekonomické zóny vplyvu na juhu a severe východnej Ázie, čo by bolo počas studenej vojny nemysliteľné.

Do južnej zóny vplyvu boli zaradené Thajsko, Laos, Kambodža, Malajzia a Indonézia. Je ironické, že sa to podarilo poraziť aj protikomunistické frontové štáty, ktorých súčasťou boli pôvodne potom sa zhromaždili v združení ASEAN, aby vyhrali ako hospodárski partneri. Uskutočnila sa tu jedna z najpozoruhodnejších politicko-ekonomických konverzií v bývalých štruktúrach studenej vojny. Skutočný rozsah možnej globálnej konkurencie sa navyše vyjasnil od roku 1991, keď sa Čína, ktorá bola do značnej miery oslobodená od politických obmedzení studenej vojny a otvorená trhovej ekonomike, začala angažovať na celom svete.

Úloha dolára vo svete

Úloha amerického dolára vo svetovej ekonomike sa upevnila po rozpade komunistického sveta. Vráti sa to späť k založeniu Medzinárodného menového fondu (MMF) a konferencii v Bretton Woods, keď účastníci určili túto úlohu americkej meny pre povojnové obdobie počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Zúčastnené štáty svetového menového systému dostali právo intervenovať v prípade silných výkyvov dolárov. Potom, čo dlžnícke krajiny spočiatku zápasili s nedostatkom dolára v 50. rokoch, zmenilo sa to s hospodárskym rozmachom v západnej Európe a Japonsku. Deficit americkej platobnej bilancie sa natoľko zvýšil, že už v roku 1961 USA, Spolková republika Nemecko, Taliansko, Francúzsko (odchod z roku 1967), Holandsko, Veľká Británia a Švajčiarsko vytvorili zlatý fond na podporu dolára na londýnskom trhu so zlatom (rozpustený v roku 1968). Masívny pokles dolára, ktorý sa začal v poslednej tretine 60. rokov, bol okrem iného spôsobený vysokými výdavkami na vojnu vo Vietname, rastom cien ropy, ale aj špekuláciami s medzinárodnými menami.

Zavedenie eura

15. augusta 1971 sa americký dolár vzdal voľnej zameniteľnosti za zlato. Od marca 1973 boli výmenné kurzy veľkých priemyselných krajín pohyblivé, čo 19. apríla 1995 viedlo k dovtedy najnižšej úrovni dolára (1 dolár = 1,36 DM). Od zavedenia EURO ako spoločnej európskej meny sú fluktuácie medzi menami zúčastnených krajín EÚ vylúčené, stanovenie hodnoty európskej meny voči americkému doláru teraz ovplyvňuje celú EURO zónu. Od jesene 2007 je americký dolár – podobne ako britská libra – vystavený silnému tlaku voči EURO (polovica apríla 2008: 1 dolár = 0,63 EURO). Dolár napriek tomu doteraz zostáva kľúčovou menou, čo je zrejmé nielen v zahraničnom obchode.

Globalizácia

Od 90. rokov sa koncept globalizácie presunul do povedomia verejnosti a popisoval tendencie medzinárodnej vzájomnej závislosti, ako aj liberalizáciu svetových trhov a s tým spojenú štandardizáciu výrobkov, trhov a cien. Tento proces ponúkol rozvíjajúcim sa krajinám šancu dobehnúť svetový trh lacnejšími výrobkami, pričom to malo zvyčajne za následok zhoršenie všetkých životných podmienok pre rozvojové krajiny, ktoré nemali systémy sociálneho zabezpečenia.

„Bushova doktrína“
Politika prezidenta USA Georga W. Busha bola zameraná na vytvorenie medzinárodnej štruktúry, v ktorej by americké normy mali platiť univerzálne a v ktorej mali USA právo ich so svojou vojenskou prevahou presadzovať aj samostatne.

Klimatická politika
Od černobyľského šoku v roku 1986 sa otázka budúcich dodávok energie a súvisiacich environmentálnych dôsledkov, najmä na pozadí globálneho otepľovania a skleníkového efektu, stáva čoraz dôležitejšou témou v medzinárodných vzťahoch.

Kultúrna globalizácia
Z kultúrneho hľadiska si proces globalizácie vynútil celosvetovú štandardizáciu spotrebiteľských kultúr a mediálnych formátov, vizuálnych a sluchových kultúr, ako aj konečnú dohodu o angličtine ako medzinárodnej lingua franca. Tento proces sa začal v západnom svete po druhej svetovej vojne a bol do značnej miery zavŕšený koncom studenej vojny. Po rozpade východného bloku sa potom rozšíril do bývalého „druhého“ a „tretieho sveta“.

Globalizácia kríz
Aká citlivá je postkomunistická globalizovaná svetová ekonomika na imanentné systémové chyby, sa ukázalo od konca roku 2008 vo finančnej kríze spôsobenej americkou realitnou krízou, ktorá spôsobila pád na finančných trhoch po celom svete a prerástla do najhlbšej globálnej hospodárskej kríze od 80 rokov do polovice roku 2009. Celým ekonomikám hrozil národný bankrot.

Zdroj: herder.de

Napíšte komentár

Napíšte hľadané slovo / slová a stlačte ENTER