„Slušnosť“ v Bielom dome, alebo kto je vlastne Biden?

Od amerických prezidentských volieb uplynulo päť mesiacov plus pár drobných, správy z USA a bruselského rokovania NATO, vraj o “ stratégii 2030 „, prezradili, že sa svet vrátil do normálu. Petr Schnur z časopisu argument píše o tom, čo sa schováva za údajnou „slušnosťou“ v Bielom dome nielen v oblasti zahraničnej politiky, ktorá začína zase pripomínať western à la John Wayne.

Kamala Devi Harrisová, viceprezidentka s tamilsko-jamajskými koreňmi, bola prezidentom poverená vyriešením „problému“ na južnej hranici, transžena Rachel Levinová dostala rolu štátnej sekretárky na ministerstve zdravotníctva. V Bruseli, kde zazneli silné slová na adresu Číny i Ruska, si minister zahraničia Antony Blinken na severoatlantickom summite povolal na koberček nemeckého kolegu Heiko Maasa kvôli plynovodu Nord Stream 2. Na twitteri mal takpovediac romantickú reč menom „slušnej“ atlantickej štvorky Dominic Raab, Minister zahraničných vecí Spojeného kráľovstva. Podľa jeho slov sú USA, Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko sila pre dobro, ktorá opäť drží spolu.

Spoločným cieľom je podľa ministra riešenie konfliktu v Jemene a zabránenie Iránu v získaní nukleárnych zbraní. Keďže všetko so všetkým súvisí, a najnovšie transatlantické aktivity, naviac s novým mužom v Bielom dome, ktorý medzitým stačil označiť svoj náprotivok v Kremli za „vraha bez duše“, pokúsime sa v krátkosti o zhrnutie.

Realita za naratívom

Joe Biden poveril pani Harrisová úlohou, za ktorú celý „slušný“ transatlantický svet dennodenne tepal do predchodca Trumpa a snažil sa vsugerovať, ako by išlo o jeho výmysel. Pani viceprezidentová má vraj okrem „diplomatických aktivít“ odhaliť a zablokovať cesty, ktoré z latinskej ameriky. Pritom nielen investigatívnej platformy pripomínajú, že Trumpová politika proti ilegálnej imigrácii nebola v podstate ničím iným ako zvulgarizovaným pokračovaním aktivít jeho predchodcov Obamu a Busha juniora, ktorí rovnakú vec „predali“ trochu kultivovanejším spôsobom. Nehovoriac o tom, že túto politiku zahájil ďalší miláčik liberálno-zeleného globále Bill Clinton.

Budiž podrží, že v našom kontexte nejde o to, či a ako sa s problémom vysporiadať, ale o eklatantný príklad úplne účelovej manipulácie občanov politickým mainstreamom a jemu oddanými médiami. Nemožno pochybovať, že v nasledujúcom čase transatlantická Európa o amerických aktivitách na južnej hranici pomlčí alebo aspoň „diferencovane“ Spojeným štátom opäť prizná právo na ochranu pred náporom drog. „Slušné“ duo Biden-Harrisová bude bezpochyby problém riešiť podľa všetkých pravidiel humanity.

Rôzne správy na twittery sugerujú, že bruselský summit NATO prebehol v harmonickom súlade, rozumej v duchu anglo-amerických predstáv. Je však otázkou, do akej miery Raabová romantika zrkadlí realitu v zákulisí. Jeden z rušivých elementov predstavuje kauza Nord Stream 2, v ktorej sa zrejme washingtonskej administratíve, americkému frackingovému priemyslu, poľsko-baltické antiruské aliancii a nemeckým Zeleným doposiaľ nepodarilo spolkovú vládu prinútiť k zrušeniu projektu.

Otázniky tiež visia nad ministrovou poznámkou k Jemenu a Iránu. Z jeho stručného posolstvo nie je jasné, či spolu s americkými a francúzskymi partnermi plánuje pozastaviť Saudskej Arábii, emirátom a ďalším koaličným „faktorom stability“ na Blízkom východe logistickú podporu a ich vodca popohnať k zodpovednosti. Princ Salmán bol v každom prípade doteraz sľúbeného „potrestanie“ ušetrený, Čo bol jeden z Bidenových predvolebných ľudskoprávnych sľubov. Spojené štáty síce teraz tlačia na pokoj zbraní, pohnútka však nie je humanitného rázu, ale poznatok, že Rijád bombami a blokádou (okrem utrpenie civilného obyvateľstva) nič nekúpil.

Irán podpísal s Čínou strategické partnerstvo

Raábová formulácia ohľadom Iránu takisto neprezradila, či sa to s jeho „nuclear power“ bude mať ako s irackými „chemical weapons“ 2003 a či aj v tomto prípade Bidenovej predvolebnej rétorika (návrat USA k dohode o jadru) praskne ako politická bublina. Avšak potom, čo Irán podpísal s Čínou dohodu o strategickom partnerstve na 25 rokov a kedy usiluje o podobnej s Ruskom, vrátila sa americká diplomacie do reality a teraz má vo Viedni konaťo tom, ako by sa USA k dealu mohli vrátiť. Formulácia britského ministra tiež nehovorí nič konkrétneho o pozíciu Londýna. Tá európska, ktorá bola o niečo racionálnejšie než Trumpová a Netanjahuova, vraj počíta s celkovo komplikovanými rozhovory. Jedno je však isté: podobne (ako v prípade Jemenu) nejde o rešpekt pred pravidlami medzinárodného práva, ale o poznatok, že kto si to chce rozdať s Čínou a Ruskom, nemôže odčerpať sily na Irán.

„… kto sú tvoji priatelia …“

Pri všetkým tom aktuálnom politickom meštianstva nemožno opomenúť dve veci: kým v mediálnom mainstreamu znel po voľbách jednoliaty jasot transatlantickej Európy, akoby sa do Bieleho domu nasťahoval sám Santa Claus, na mediálnu a politickej periférii boli od začiatku počuť varovné hlasy tých, ktorí mýtický narativ “ dobra a zla „počítajú do kategórie náboženstva, nie politiky a diplomacie.

Už od Bidenovej kandidatúry sa dalo predpokladať, že sa do Bieleho domu má zadným vchodom vrátiť Obama a jeho vládny štýl liberálneho iluzionizmu, čo jeho bývalý viceprezident krátko po inaugurácii potvrdil v Sýrii. Ale aj bez prvých odpálených rakiet bolo jasné, akým smerom sa jeho politika bude uberať.

Dôvody k pochybnosti o Bidenovej spásnom pôsobení možno vidieť nielen v zložení jeho vlády, ku ktorej sa za okamih dostaneme, ale aj v jasotu nazelenalých liberálov, medzitým plne zapojených do služieb amerických strategických záujmov. Ale ten, kto prebehnutou zmenu politických paradigmy tzv. Socialistov, sociálnych demokratov a Zelených nezaregistroval a spomínané strany ešte stále považuje za garantmi sociálnej stability, mieru a ochrany prírody, mohol vrhnúť kritický pohľad na samotnú Bidenovej vitu. Európu by pritom mala najviac zaujímať zahraničná politika a tá hovorí jasnou rečou.

Už od čias Clintonova prezidentovania sa organizačne podieľal na všetkých amerických vojnách a vojenských intervenciách alebo pre nich hlasoval – od vojny proti Juhoslávii v roku 1999 cez Afganistan a Irak až po Líbyi a Sýrii. S katastrofálnymi dôsledkami týchto „humanitárnych intervencií“ čelí Európa dodnes. Bidenův oportunizmus je zjavný prinajmenšom v tom, že negatívne dôsledky intervencií v Afganistane a Iraku (ktorú neskôr podobne ako Obama označil „za chybu“) obaja neodradili od ich zopakovanie v Líbyi a Sýrii.

Paralely oboch prezidentských kariér sa proste nedajú prehliadnuť. Rovnako ako vymenovanie Hillary Clintonovej na miesto ministerky zahraničných vecí od samého počiatku relativizoval liberálmi vysnívanú predstavu Baracka Obamu v úlohe afroamerického Peacemaker, aj v prípade jeho bývalého viceprezidenta platí heslo: „Prezraď, kto sú tvoji priatelia a jej ti poviem, kto si.“

Čo prezradil Bidenov tím: staré tváre, nové role

Lebo nech je podčiarknuté: v prípade aktuálnej vlády Spojených štátov sa fakticky sa jedná znovuvzkriesenia Obamovho kabinetu vrátane možného vplyvu nadnárodných korporácií skrze jednotlivé ministerstvá na americkú politiku.

Na prvý pohľad úplne zodpovedá zloženiu Bidenovej tímu (po etnické stránke i sexuálnej orientácii) súčasnému dobovému trendu, čo vyvolalo jasot predovšetkým u ľavicových a zelených liberálov, pre ktoré sa obal stal dôležitejšie ako obsah. Tak napríklad viceprezidentka Kamala Harrisová, ktorá platí za ochrankyňu amerických ľudskoprávnych intervencií, samozrejme podľa scenára washingtonských strategických záujmov v selektívnej podobe, sa dištancovala od návrhu kolegyne Elizabeth Warrenovej z ľavého krídla Demokratickej strany zlomiť narastajúci moc technologických koncernov ich rozložením. Harrisová preferovala ich kontrolu, mnohí sa však obávajú, že ich cenzúra by mohla prebiehať s obdobnou jednostrannou účelovosti ako ľudskoprávny agenda.

Tom Vilsack miništroval rezort poľnohospodárstva za Baracka Obamu, v Trumpová období mal nútenú prestávku, teraz sa do neho vrátil. Radí sa za tvrdého zástancu genetickej manipulácie, za Obamu sa profiloval ako lobista koncernov Monsanto a Pioneer Hi-Bred , čo mu vynieslo prezývku Mr. Monsanto.

Ďalšou kľúčovou osobou Bidenovej tímu je Brian Dees . Bývalý šéf tzv. Trvalo udržateľného fondu najväčšieho globálne operujúceho investičného giganta BlackRock bol Obamov najvyšší hospodársky poradca, Joe Biden ho menoval riaditeľom Národnej ekonomickej rady ( NEC ).

A tak jediným skutočným prekvapením bolo vymenovanie príslušníčka pôvodného amerického obyvateľstva Deb Haalandovej na pozíciu ministerky vnútra. Názov „vnútro“ je pritom trochu zavádzajúce. To má na starosti predovšetkým prírodu, národné parky a rezervácie, vnútorná bezpečnosť spadá výlučne do kompetencie Homeland Security , úradu z doby Busha juniora s jeho „nadštandardnými kompetenciami“. A na jeho čele ďalší člen Obamovho tímu, Alejandro Mayorkas , syn židovsko-kubánskej podnikateľské rodiny porevolučných imigrantov z Havany. Toľko teda k hlavným postavám Bidenovej kabinetu, ktorý bol ušetrený, hoci len decentne kritických komentárov zo strany nazelenalo-ľavicového mainstreamu. Čím sa dostávame k zahraničia.

Zahraničie: kontinuita intervencionalistov

Najneskôr potom, čo prezident Biden na miesto riaditeľa CIA menoval Williama Burnsa a Samanthu Powerovú poveril starostlivosťou o Úrad Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj – USAID ( „zlé jazyky“ o tomto úrade hovorí ako o odnoži CIA), bolo jasné, ako bude vyzerať „návrat „Bidenovej Ameriky. Burns bol priaznivcom vojny proti Líbyi a ľutoval toho, že rovnaký osud nestihol Sýrii. Doterajšou kariérou či slovom aj písmom dal najavo, že má problémy s post-Jelcinovým Ruskom v úlohe rovnocenného svetového aktéra. Powerová zase preslávila kľúčovou rolí v príprave útoku na Líbyu a neskôr čoby zástupkyňa Spojených štátov v OSN za prezidenta Obamu plamennými a bojovnými prejavy na adresu Sýrskej arabskej republiky vrátane obvinenia z údajných chemických útokov. Obe mená vypovedajú len jediné: holubica mieru, ktorá sa skvela na hrudi Lady Gaga pri speve americkej hymny počas Bidenovej inaugurácie potvrdila, že speváčka nesie svoje umelecké meno celkom oprávnene.

Korunu vystúpenie pomätené americkej speváčky v zostave „slušných“ bojovníkov nasadila bezpochyby Victoria Nulandová v úlohe zástupkyňe štátneho tajomníka pre politické záležitosti. Tá sa „preslávila“ ako aktívnym podielom na príprave vojen G.W. Busha a Obamovej intervencie v Líbyi, ako aj na kyjevskom Majdan. A síce nielen aktívnou podporou puču ukrajinských banderovcov a prozápadnú oligarchov na mieste činu, ale aj „ďakovným“ výrokom na adresu európskej koalície ochotných: “ Fuck the EU !“.

Porekadlo o priateľoch, ktorí vypovedajú o charaktere dotyčnej osoby, možno aj obrátiť: zrovna tak o jeho živote a úmysloch svedčí aj tí, ktoré v jej blízkom okolí nenájdeme. Snáď jedine s výnimkou bývalej indiánskej aktivistky Haalanové, ktorej kompetencie sa však, ako už bolo povedané, týkajú prírody, nie politiky, nie je v aktuálnom vládnym manšaft ani jeden zástupca alebo zástupkyňa ľavého krídla Demokratickej strany, bez ktorého voličov by Biden nemal najmenšiu šancu. A tá ešte len bude musieť dokázať, do akej miery je schopná či ochotná presadiť sa voči finančne-priemyselnej loby.

Toto je teda podoba Bidenovej tímu. Jasot európske liberálne ľavice na jeho víťazstvom vypovedá viac o jej dezolátnom stave než o kvalite staronovej americkej politiky, ale aj k tomuto bodu sa ešte vrátime.

Niekoľko téz na záver

Silné slová na adresu Číny a Ruska sprevádzaná sankciami a harašením zbraňami smerom na východ, teraz dokonca v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc, znamenajú stupňovanie politických narativů à la John Wayne. Problém spočíva v tom, že svet nie je Hollywood a Rusko s Čínou nie sú Panama alebo Mexiko. Každému súdnemu človeku by malo byť jasné, že sa súčasná hra so slovami a ohňom môže vymknúť kontrole – k tomu niekoľko zásadných myšlienok.

Je verejným tajomstvom, že Joe Biden, ktorý drží palec nad červeným tlačidlom, neoplýva zrovna mentálne sviežosťou a najlepším fyzickým zdravím. Európu by malo teda zaujímať, kto má vplyv na procesy rozhodovania v americkej administratíve i mimo nej. Existencia toho, čo je všeobecne nazývané deep state nie je sprisahanecké teórie, ale tvrdá realita, pred ktorou už v roku 1961 varoval vtedajší prezident USA Eisenhower. Pomenovanie je druhoradé, dôležitý je princíp vplyvu komplexu týchto „pressure groups“ na chod štátu a jeho politiku.

Donald Trump vyslovil jednu zásadnú vetu, ktorá by mala byť pre Európanov rozhodujúca: počas jeho úradovania bol svet ušetrený ďalších amerických vojen a intervencií, ktorých vedúci reprezentantkou v Obamovej tíme bola Hillary Clintonová. Aj samotný Burns priznal, že Trump nepatril k intervencionalistům (porovnaj tu). Hoci je to práve Európa, nie USA, ktorá žne črepy tejto „politiky“, boli sme opäť svedkami masového jasotu politickej „elity“ Europe po víťazstve kandidáta intervencionalistické kontinuity línie Clinton-Bush-Obama.
Podľa Burnsa spočíva prevaha americké „diplomacie“ v schopnosti vytvárať koalície a prispôsobiť pravidlá existujúcich inštitúcií vlastným potrebám: „It ‚our capacity to adapt the rules of existing institutions and develop rules of the road.“ (Porovnaj tu ). Kauza s najväčšou pravdepodobnosťou zmanipulovaných správ Organizácie pre zákaz chemických zbraní ( OPCW ) ohľadom chemického útoku v sýrskom meste Duma (apríl 2018) predstavuje názorný príklad toho, ako si Burns a ďalší členovia tímu „Captain America“ takú adaptáciu predstavujú.

Multilateralizmus v poňatí Bidena, Blinkena, Burnsa & Co. nemá nič spoločné s rešpektom k druhým krajinám a partnerstvom v medzinárodných vzťahoch, ale iba a výhradne s rozdelením úloh pri ovládnutia sveta. „Schopnosť vytvárať koalície“ má tradíciu vo všetkých veľkých vojnách vedených Spojenými štátmi od rozpadu východného bloku: dvakrát v Iraku, v Juhoslávii, Afganistane, Líbyi a Sýrii. Koalícia s cieľom akési pseudo-legitimácie imperiálnych vojen ( „medzinárodné spoločenstvo“), rozdelenie vojnových výdavkov (na rozdiel od koristi, o ktorú sa Washington nedelí) a čo najužší prepojenie „v hriechu“ s tzv. Spojencami (rozumej: je dobré, keď si ruky pošpiní čo najviac ochotných vazalov) nevychádza z pravidiel OSN, ale z tradície Rímskej ríše, ktorá občas dala príležitosť podriadeným provinciám preukázať vernosť cisárovi.
Europa sa teda bez všetkého nechala vmanipulovať do tejto úlohy, vtiahnuť do americkej geopolitickej hry, „diplomacie“ zložené zo sankcií, “ regime change “ a vojenských intervencií – nielen na Blízkom východe, ale aj v Európe samotnej. Terajšia situácia na Ukrajine nenecháva tušiť nič dobré. Pre novú americkú administratívu je neprijateľná predstava, že by Rusko a Čína natoľko získali na sile, že by sa vymkli dosahu medzinárodného poriadku, ktorého pravidlá diktuje Západ. Úloha regionálnej mocnosti, ktorú Projekt pre nové americké storočie (PNAC) Rusku po rozpade ZSSR prisúdil, boli spájané s érou Borisa Jeľcina , konsolidácia RF počas prezidentovania Vladimíra Putina z neho logicky robí nepriateľa „Nr. One. „

Úpadok európskej politickej kultúry, ktorý z ich aktérov urobil straníckej aparátnika „politického stredu“ a lobistov nadnárodných korporácií, transformoval predtým relatívne pluralitnej Európu v jednoliaty transatlantický prúd pod komandom Washingtonu. Európa stratila nielen morálku, ale očividne aj základný pud sebazáchovy: v prípade ohraničeného vojnového konfliktu s Ruskom zaplatí Európa vysokú daň a v prípade atomárnej eskalácie prestane existovať. Spojené štáty poznali iba raz, a to ohraničene, vojnu na vlastnom území – Sever proti Juhu. Konflikt s pôvodnými Američanmi, zvanými „Indiáni“, sa nepočíta, pretože tu išlo o úplne jednostrannú záležitosť postupného vraždenia. Všetky ostatné vojny a intervencie sa konali „niekde inde“.

Úloha Európy spočíva v tom, aby pri tom zostalo. Snáď najtragickejšiu úlohu pritom hrá Francúzsko. Od de Gaulla až po Chiraca tvorila v európskej a svetovej politike protiváhu k anglosaskej snahe o dominanciu. Sarkozy , Hollande a Macron túto tradíciu opustili, pravdepodobne v nádeji na tučnejšie kúsky koristi pri prestavbe Blízkeho východu. Reštaurácia koloniálnych závislostí s modernou tvárou dávala nádej na znovu získaný vplyv tam, kde po druhej svetovej vojne pod vplyvom národných hnutia v arabských krajinách a ich dekolonizácie viac či menej zmizol.

Cena, ktorú Francúzsko a Európa za túto zmenu zahraničnopolitických paradigmy platí alebo v budúcnosti zaplatí, bude vysoká.

Zdroj: casopisargument.cz