Kupónová privatizácia po 35 rokoch: z kľúčových podnikov vymizli drobní akcionári

Strategicky významné podniky, ktoré sa v júli 1991 dostali do prvej vlny kupónovej privatizácie vo vtedajšom Československu, dnes spája jeden spoločný jav: vlastníctvo sa v nich postupne skoncentrovalo a drobní akcionári boli napokon spravidla vykúpení alebo priamo vytesnení. Vyplýva to z analýzy brokera O.Z.I. Online Zone Investment Opportunities (OZIOS) , ktorý pri príležitosti výročia zmapoval osudy vybraných národohospodársky významných podnikov.

Rovnaký scenár pri všetkých sektoroch: drobní akcionári sa z firiem vytratili

„Akokoľvek sú príbehy tradičných strojárskych či energetických kolosov, bánk alebo pivovarov odlišné, jeden scenár sa opakoval: rozdrobená akcionárska štruktúra z kupónovej privatizácie sa postupne skoncentrovala v rukách jedného majoritného vlastníka,“ uviedol k záverom analýzy Adam Austera, analytik Ozios, a doplnil: „Dnes sa široká verejnosť učí investovať do akcií, aby nenechala úspory pod matracom alebo na nevýhodných bankových účtoch. Pritom túto príležitosť ľudia dostali v masovom meradle už v deväťdesiatych rokoch a rozbehnutie investovania medzi bežnými ľuďmi bol jeden z cieľov kupónovej privatizácie. Dalo by sa povedať, že kupónová privatizácia prišla z tohto hľadiska príliš skoro.“

Hlavný akcionár Slovnaftu drobných akcionárov vytesnil za cenu, s ktorou časť z nich nesúhlasia

Slovenským zástupcom v prehľade je rafinéria Slovnaft. Štátny podnik sa na akciovú spoločnosť zmenil na jar 1992 v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Kontrolný balík neskôr získala spoločnosť Slovintegra z okruhu vtedajšieho manažmentu, po roku 2000 nastúpil strategický investor – maďarský MOL, ktorý svoj podiel postupne zvýšil na viac než 98 percent. Na jeseň 2019 MOL drobných akcionárov, ktorí akcie väčšinou získali práve v kupónovej privatizácii, vytesnil za 85 eur za akciu. Časť z nich s cenou nesúhlasila a spor sa dostal až pred Súdny dvor EÚ.

Slovenská cesta sa však od českej v jednom zásadne líšila. „Kým v Česku pokračovala druhá vlna kupónovej privatizácie, na Slovensku sa už nekonala. Vláda zvolila iné formy privatizácie, najmä priame predaje strategickým investorom,“ povedal Adam Austera. Slovnaft je tak učebnicovým príkladom toho, ako sa pôvodne rozdrobené akcionárske vlastníctvo nakoniec ocitlo v rukách jedného majoritného vlastníka.

Podobný príbeh ukazuje privatizácia ďalších podnikov ako Nová huť Ostrava, Prazdroj, ČEZ, Investičná a poštová banka a Škoda Plzeň. Priebeh ich privatizácie zmapovali analytici Ozios v rámci analýzy Kupónová privatizácia: ako zmizli drobní investori z kľúčových podnikov k 35 rokom od začatia kupónovej privatizácie v bývalom Československu.

Ako prebiehala privatizácia klenotov československej ekonomiky

ČEZ: Jediná výnimka s otvoreným koncom

Energetický gigant ČEZ bol v roku 1992 pretransformovaný na akciovú spoločnosť a približne 30 % jeho akcií sa v rámci kupónovej privatizácie dostalo do rúk súkromných investorov. Štát si však ponechal 70-percentnú väčšinu.

ČEZ sa stal kľúčovým dividendovým titulom na Pražskej burze. Od roku 2001 vyplativ na dividendách celkovo 499,5 miliardy českých korún, z čoho český štát inkasoval takmer 350 miliárd. Dnes ide o jediný významný strategický podnik, v ktorom si minoritní a drobní akcionári udržali svoj približne 30-percentný podiel.

Ich budúcnosť je však neistá. Prebiehajúce diskusie o rozdelení spoločnosti – kde by štát plne prevzal výrobnú časť – môžu vyústiť do zastavenia dividend na investície do nových jadrových blokov, prípadne do definitívneho vytesnenia (squeeze-out) zostávajúcich retailových investorov.

Nová huť Ostrava: Súdny spor pri vytesnení a insolvencia

Ostravský hutnícky komplex vstúpil do kupónovej privatizácie s tým, že si štát pôvodne ponechal väčšinový podiel. Privatizácia sa dokončila v roku 2003, keď 52,25 % akcií získala nadnárodná skupina LNM Group indicko-britského miliardára Lakšmího Mittala.

Po ďalšom skupovaní podielov dosiahol majoritný vlastník (vtedy už ArcelorMittal Ostrava) v roku 2010 podiel 96,4 % a spustil povinné vytesnenie minoritných akcionárov s výkupnou cenou 4 000 Kč za akciu. Drobní akcionári sa však bránili na súde a vyhrali – hlavný akcionári im musel doplatiť ďalších 743 Kč na akciu.

Po následnom predaji skupine Liberty House Group (Sanjiv Gupta) sa podnik dostal do vážnych finančných problémov, ktoré v roku 2024 vyústili do insolvencie. V októbri 2025 prevzali kľúčovú časť závodu spoločnosti pod kontrolou bývalého ministra vnútra Martina Pecinu za tri miliardy korún, čím sa podnik vrátil k názvu Nová huť, no už s výrazne redukovaným počtom zamestnancov aj rozsahom výroby.

Investiční a poštovní banka (IPB): Symbol tunelovania bez náhrady pre drobných ľudí

Príbeh IPB sa stal jedným z najvýraznejších mement divokej transformácie bankového sektora v 90. rokoch. Do kupónovej privatizácie šla Investičná banka (neskôr po zlúčení IPB), pričom drobní akcionári držali približne 7 % akcií. Štát sa však nezúčastňoval na navyšovaní základného imania, čím sa jeho podiel postupne znížil, až ho v roku 1998 odpredal japonskej finančnej skupine Nomura.

Následné neštandardné operácie s klasifikovanými úvermi a odpredaj nedobytných pohľadávok vlastným dcérskym firmám priviedli banku ku krachu. V júni 2000 centrálu IPB obsadila špeciálna policijná jednotka s núteným správcom a o tri dni neskôr celú banku prevzala ČSOB za symbolickú 1 korunu so štátnymi garanciami presahujúcimi 180 miliárd Kč.

Kým skupina Nomura neskôr od českého štátu v medzinárodnej arbitráži vysúdila odškodnenie za zmarenú investíciu, drobní akcionári nezískali nič. Súdy ich nároky na odškodnenie opakovane zamietli, naposledy začiatkom roka 2024.

Plzeňský Prazdroj: Od Harvardských fondov k japonskej Asahi

Pri plzeňskom pivovare ponúkol štát v kupónovej privatizácii až 70 % akcií. Pôvodne roztrieštené vlastníctvo sa však začalo rýchlo koncentrovať. Významný podiel najprv získala Harvardská burzová spoločnosť Viktora Koženého, no nakoniec v podniku nahromadila 84 % akcií banka IPB.

Cez skupinu Nomura bol Prazdroj v roku 1999 predaný spoločnosti South African Breweries (SAB) za 24 miliárd Kč. Nový vlastník po zvýšení podielu na 96 % v auguste 2005 nekompromisne vytlačil zostávajúcich minoritných akcionárov.

Po ďalších fúziách (SABMiller) odkúpil v roku 2016 Plzeňský Prazdroj japonský koncern Asahi Group Holdings za v prepočte viac ako 197 miliárd Kč. Hoci Prazdroj predstavuje príklad hospodársky mimoriadne úspešného podniku, drobní investori z jeho obrovského nárastu hodnoty v posledných dvoch desaťročiach nemali nič.

Škoda Plzeň: Neúspešná „česká cesta“

Pravdepodobne najtragickejší osud z pohľadu drobných investorov postihol strojársky gigant Škoda Plzeň. Na rozdiel od automobilky v Mladej Boleslavi sa štát rozhodol privatizovať plzenskú „škodovku“ takzvanou českou cestou bez účasti zahraničného kapitálu. Časť akcií pripadla držiteľom investičných kupónov a časť manažmentu na čele s Lubomírom Soudkom.

Agresívne akvizície nekonkurencieschopných firiem (ako Liaz či Tatra) priviedli podnik koncom 90. rokov na hranicu bankrotu. Počas reštrukturalizácie vznikla spoločnosť Škoda Holding, do ktorej boli prevedené kľúčové zdravé aktíva. Tú v roku 2003 ovládol netransparentný holandský Appian Group a neskôr ju získala skupina PPF.

Pôvodná akciová spoločnosť Škoda Plzeň však skončila v konkurze. Výťažok z predaja majetku nepostačoval ani na pokrytie miliardových dlhovči voči bankám a štátu, v dôsledku čoho drobní akcionári z kupónovej privatizácie prišli o celú svoju investíciu bez akejkoľvek náhrady.

Záver analýzy: Dôsledky pre dôveru v kapitálový trh

Ako zhrňujú analytici spoločnosti Ozios, príbehy veľkých podnikov z 1. vlny kupónovej privatizácie ukazujú takmer spoločný menovateľ: drobní akcionári boli postupne buď odkúpení, alebo nedobrovoľne vytesnení.

„Kým odkúpenie znamená prirodzený trhový vývoj, vytesnenie je štátom regulovaný proces, ktorého dôsledkom nie je len prerozdelenie bohatstva v prospech silnejšieho, ale aj spochybnenie dôvery v zmysel dlhodobého investovania a v súkromné vlastníctvo vôbec,“ konštatuje analýza Ozios.

Práve masívne vytláčanie drobných investorov z kľúčových národohospodárskych podnikov v 90. rokoch a po roku 2000 tak na dlhé obdobie utlmilo ochotu českej a slovenskej verejnosti zhodnocovať svoje úspory prostredníctvom kapitálového trhu.