Kráľovský nástroj bez elektroniky a s výborným zvukom

Najstarší predchodca dnešného organu sú veľmi zahmlené a dá sa predpokladať, že za vzor mu slúžili také hudobné nástroje ako antický syrinx, čínsky nástroj šeng, arabská mechová píšťala arganum a treba spomenúť aj nástroje podobné gajdám. Kráľovský nástroj, ako je občas nazývaný, je svojím zvukom a rozmermi naozaj hodný svojho mena a jeho rozmach na Slovensku, ktoré je križovatkou a srdcom Európy, je zaujímavým, tak z historického hľadiska ako aj technického a spoločenského.

Tip redakcie: Mobilné telefóny, smart hodinky, tablety a príslušenstvo za akciové ceny.

Začiatkom 20. storočia, keď nastal rozmach veľkovýroby organov, známy humanista a hudobník Dr.Albert Schweitzer poukázal na absenciu priezračného a jasného zvuku pri moderných, technicky zložitých organoch. Na základe tejto chyby vzniklo hnutie “organová reforma”, ktoré hľadalo riešenie v histórii, predovšetkým v období baroka, v ktorom vznikli vrcholné diela organovej hudby. Starí majstri nemali stroje, nepoznali logaritmy, tvorili len na základe empirických poznatkov, zdedených po predkoch, vlastných skúseností a umeleckého cítenia.

Súčasné organy majú súbor registrov (dispozícia) s hojnejším počtom vyšších hlasov, zoradených podľa akustického zákona o parciálnych tónoch, a farby sa získavajú ich vzájomným miešaním. Popri dispozícii, aj menzúra je dôležitý faktor, ktorý ovplyvňuje zvukový obraz daného nástroja. Je to pomer výšky a šírky píšťal a ich výrezov. Menlivé súvislosti týchto zložiek môžu byť zaujímavejšie ako rovnaký pomer v celom rozsahu jednotlivého radu píšťal.

Vo výtvarnom riešení je tiež návrat k pôvodným skriniam, ktorá slúži aj ako výtvarný prvok, ale aj ako ochrana pred prachom a poškodením. V neposlednom rade slúži ako rezonátor a usmerňovač zvukových vĺn. V technickom riešení sa výroba vracia k zásuvkovej vzdušnici s mechanickou traktúrou, kde sú klávesy spojené s ventilmi pomocou tenkých drevených ťahadiel. Zložité elektrické a pneumatické systémy sa používajú len výnimočne – pri veľkých nástrojoch.

Organ pracuje na princípe, keď sa vzduch vháňa do píšťal, ktoré majú rôzne prierezy, dĺžky, a tým je aj výsledný zvuk rozdielny – vyšší alebo nižší. Stlačením jednotlivých kláves sa otvorí ventil a zo vzdušnice je vzduch vohnaný do píšťaly. Organovou píšťalou sa dá vylúdiť aj infrazvuk. Slávny fyzik Robert Wood z Baltimore, navrhol pre jedno divadelné predstavenie, dlhú organovú píšťalu vyludzujúcu infrazvuk. Tento zvuk režisér chcel využiť pri deji, ktorý sa vracia o tristo rokov naspäť. ”Ťažký krok stáročí” mal sprevádzať vhodný zvukový efekt, ale keď sa ozval, utiekli z divadla všetci diváci a panika zachvátila aj obyvateľov susedných domov. Infrazvuk zle pôsobí na ľudskú nervovú sústavu, dokonca pri rovnakej amplitúde z tlkotom srdca môže nastať jeho zástava.

Organ ako hudobný nástroj bol na Slovensku známy už počas obsadenia niektorých častí nášho územia rímskymi légiami, ktorých vojaci si krátili čas hraním na tomto “kráľovskom nástroji”. Aj keď sa priamo na Slovensku nezachovali zbytky rímskeho organu, je možné predpokladať, že ho tu Rimania mali a používali ho. Pozostatky rímskeho organu sa našli v roku 1930 pri vykopávkach rímskeho tábora v Aquincum blízko Budapešti. Organ mal štyri rady po 13 bronzových píšťalách a podľa dochovaného textu ho daroval roku 228 n. l. stotník rímskej légie v Aquinke.

Prvé dochované a hodnoverné správy o používaní organu na našom území pochádzajú zo 14. storočia, ale je veľká pravdepodobnosť o jeho obľube aj v predošlých dobách. Na uhorských panovníckych dvoroch Jána Huňadyho (1387-1456) a Mateja Korvína (1443-1490) sa organy dovážali a umiestňovali v cirkevných objektoch a šľachtických sídlach. V roku 1451 Ján Huňady rokoval z bratislavskou mestskou radou o výmene organu pre dóm sv. Martina. Manželka kráľa Mateja, talianska rodáčka, Beatrix obľubovala počúvať organovú hru a dokonca neváhala poslať organ aj za svojím manželom na bojisko. Kráľ Matej dal postaviť  veľký nástroj v budínskom chráme, ktorý mal štyritisíc píšťal. V neskorších rokoch svojho plodného panovania zamestnával na svojom dvore významných organistov, ktorí zároveň boli aj staviteľmi organov a spevákov-choralistov. Ďalším ctiteľom organovej hry a podporovateľa organárstva v Uhorsku bol kráľ Vladislav II. História spomína, že viac času venoval posluchu hry svojho organistu a spevu choralistov v dvornej kaplnke, ako štátnickým záležitostiam, ktoré za neho vybavoval kancelár s úradníkmi.

V Bratislave, ale aj v Banskej Bystrici a v iných mestách na Slovensku žili organárski majstri už v 14. a 15. storočí. Dá sa predpokladať, že možno aj skôr, lebo tunajší cirkevný a spoločenský život sa nelíšil od bežnej praxe v iných krajinách a mestách. Organárstvo patrilo vtedy k dôležitým činiteľom kultúrneho diania. Prvá správa z nášho územia pochádza z roku 1367, keď bol vyhotovení organ pre kláštor v obci Leles pri Trebišove. Z toho istého roku pochádza aj najstaršie vyobrazenie organu na území Uhorska. Je to iniciála z Albajúlskeho kódexu, ktorá predstavuje muža s malým portatívom.

Šírením reformácie nemeckými kňazmi na našom území, dostal organ možnosť využívania pri liturgii. Zo začiatku bol organ protestantmi považovaný za diabolský nástroj, ktorý odvádza myslenie nábožného kresťana od boha. Organ bol považovaný za príznačnú vec rímskej bohoslužby. V mnohých evanjelických kostoloch sa spievalo bez organového doprovodu. Koncom 18. storočia je organ bežným hudobným doprovodom pri každej evanjelickej bohoslužbe.

Prvý organ na Slovensku bol vyrobený anonymne v prvej polovici 15.storočia a bol umiestnený v Levoči. Podľa dochovaných záznamov, ďalší postavil majster Tomáš v Kremnici v roku 1493. V roku 1511 bol ukončený nástroj v Prešove, ktorý postavil majster Peter zo Svätého Kríža spolu s kňazom z Poľska menom Jakub. Od majstra Tomáša sa rozšírila výroba organov na celé územie Slovenska. Popri ňom sa uvádza aj meno istého obuvníka Rumplera, ale o ňom sa nehovorí ako o majstrovi-organárovi, ale ako o opravárovi organov.

Organ zohral dôležitú úlohu, keď na Slovensko v hojnom počte začali prichádzať nemecký kolonisti – remeselníci a baníci, ktorý nestrácajú kontakt z rodným Nemeckom a dávajú si posielať hudobnú literatúru polyfonických piesní pre liturgické účely.

Tri storočia reformácie na Slovensku boli veľmi prínosné pre rozmach organárstva, vtedy sa zrodilo viacero slovenských majstrov slobodného organárskeho kumštu, ktorí mali európsku úroveň. Najznámejší bol zručný mestský organista a organár v jednej osobe Matej Burian z Kremnice v rokoch 1565-1581. Zaoberal sa aj problémom mechanickej reprodukcie skladieb na klávesové nástroje. Ako správny Slovák a remeselník bol však aj ctiteľom dobrej pijatiky a preto bol veľmi nespoľahlivý. I keď o jeho schopnostiach a charaktere svedčí údaj “vir bonus et pius artifexque peritus” (muž dobrý a zbožný a skúsený umelec). Pre ostrihomskú kapitulu staval organ 16 rokov, ktorý aj tak nedokončil. Potom si zažiadal preddavok (30 zlatých), vraj na kúpu materiálu na vyrábaný nástroj. Malo to byť dielo “cum grandissimis speculationibus”, organ “zázračný, aký nemá na svete obdoby”. Kapitula viackrát urgovala dohotovenie organu a to priamo cez mestskú radu Kremnice, ktorá mala Buriana napomenúť, ale bolo to zbytočné. Majster Burian si medzitým kúpil gáter – pílu na rezanie dreva a dosiek a staval viacero menších nástrojov pre šľachtické sídla a meštianske sály. Pre Ostrihoň organ dokončil až jeho syn Hieronymus, ktorý sa svojou náturou podobal na svojho otca, ale bol obratnejším majstrom organárom. Staval ich pre mnohé mestá Uhorska.

V 16. a 17. storočí vládol čulý hudobný život vo väčších ale aj menších mestách na Slovensku a to tak na poli duchovnej ako aj svetskej hudby. Delili sa o neho katolícke a protestantské kruhy a organova hudba zaznievala i pod gotickými klenbami aj za barokovými múrmi. Dala sa počuť súčasná klasická polyfónia od talianskych, nemeckých i domácich majstrov – skladateľov.

Počas reformácie veľa mladých ľudí študovalo na univerzitách v Nemecku a Čechách a cez nich prichádzala na Slovensko reformačná hudba v dvoch základných prúdoch: český husitský a českobratský a nemecký-luteránsky, ktorý sa zvlášť rozširuje pri kolonizácii slovenských krajov nemeckými prisťahovalcami.

V prvej polovici 16.storočia bola hra na organe založená na kontrapunkte, ale už začiatkom 17.storočia sa presadzuje monodický sloh a duchovným piesňam dáva ráz homofónie. Táto nová kompozičná osnova sa preniesla aj do techniky organového doprovodu duchovných skladieb. Toto storočie je, pokiaľ sa týka organárstva na Slovensku, veľmi bohaté na viaceré osobnosti a ich práce. Organista vtedy musel vedieť manuliter a pedaliter – prelúdovať na každom tóne (tonus musialis). Ďalej sprevádzať chorál a cirkevné žalmy na spôsob fúgy, improvizovať na danú tému v štvorhlasej fúge a hrou na organe mal rešpektovať rozličný charakter sviatkov. V neposlednom rade sa mal vyznať aj v stavbe a oprave organov.

Všeobecne bol organista významnou osobnosťou hudobného života 17. storočia. Na kostolnom chóre bol najvyššie postaveným hudobníkom. Plat dostával od mestskej rady podľa dekrétu ale odmeňovaný bol aj osobitne od bohatých mešťanov, keď hrával pri ich domácich slávnostiach. Nesmel hrávať na zábavách pre nižšie vrstvy obyvateľstva.

Protestantizmus prispel k rozmachu školstva, kde sa popri latine vyučoval spev a hudba. Na Slovensku pôsobilo mnoho kantorov-organistov, ktorý vyučovali polyfonický spev a hru na organe. Najznámejší z nich sú Samuel Marckfelner, Martin Stirbitz, Ján Francisci, Jakub Sebald, Juraj Demicher a Michal Buľovski. Posledný menovaný bol významný hudobný teoretik a praktik “musicus instrumentalis incomparabilis”, ktorý napísal a tlačou vydal  dielo o zdokonalení pneumatického organu “Brevis de emedatione organi musici tractacio”.

Popri latinských textoch sa v 17.storočí v chorálnych melódiach uplatnili aj slovenské texty. V očakávaní tučnej odmeny organisti a skladatelia dedikovali skladby mestským radám ale aj bohatým jednotlivcom. Tak sa nám do súčasnosti v rôznych archívoch zachovali odpisy  mnohých opusov a zbierok duchovných a svetstkých skladieb.

V druhej polovici 18.storočia sú už známi aj čisto slovenský majstri organári nielen v mestách ale aj na vidieku. Najznámejší je Michal Podkonický z Podkoníc na strednom Slovensku. Organárstvu sa vyučil u svojho otca Martina, staviteľa organov pre Kremnicu a Banskú Bystricu. Michal bol síce zručný, ale postupne sa začali prejavovať slabé stránky jeho povahy: preberal objednávky jednu za druhou, prijímal preddavky a prácu nedokončil. Dokonca sa dostal aj do väzenia. Keď chceli aby prácu dokončil zavreli ho na chóre s patričnou dávkou jedla a vody. Napriek týmto záporom pre Banskú Bystricu postavil veľkolepý organ s 24 registrami umiestnenými v troch skriniach. Je to majstrovské dielo zhotovené z kvalitného materiálu s obdivuhodným technickým prevedením a umeleckým cítením.

Veľa organov sa postavilo počas protireformácie v nových barokových alebo od evanjelikov späť vzatých kostoloch, kde absentoval organ. Rehole jezuitov, františkánov a dominikánov dbali na vonkajší vzhľad a interiér kostolov, teda aj organov.

V období hudobného klasicizmu sa na Slovensku tvoria rozmanité formy chrámovej hudby pod vplyvom kozmopolitického viedenského slohu. Na chóroch dómov zaznievajú sólové piesne v podobe árií a zbory sprevádzané organom. Táto viedenská zvyklosť sa rozšírila aj do malých miest, v podobe rozličných “Ave Marií” a spevov pre iné liturgické časti. Často vznikli popri slušných skladbách s  umeleckou hodnotou aj gýčové sladkasté melódie svetského charakteru, ktoré nezodpovedali žiadnemu slohu ani liturgii.

V 19. a 20.storočí nadobúda organ vo svete svoju dôstojnosť aj v koncertných sálach. Na Slovensku ja zatiaľ len v liturgických službách oboch vyznaní. Organovým skladbám sa venujú i naslovovzatí odborníci: Ján Egry v Banskej Bystrici, J. L. Bella v Kremnici, J. Chládek v Ružomberku, L. Dušek v Nitre a mnohí iní. Ich nasledovníkmi, ale vo vyššom umeleckom zmysle je naďalej iba hŕstka študovaných hudobníkov na konzervatóriach, ktorí nie sú len skladatelia z povolania ale aj organisti slúžiaci cirkvi. Treba spomenúť hlavne M. Moyzesa v Prešove, M. Schneidera-Trnavského v Trnave a L. Stančeka v Bratislave. Títo menovaný sa venovali aj kompozičným prácam pre organ a pedagogike hry na tento nástroj. Snažili sa dvíhať úroveň slovenskej organovej a vokálnej hudby.

Spoločnou črtou historických organov na Slovensku sú ich skromné rozmery. Väčšinou ide o pozitívy so 6-8 registrami. Dvojmanuálové nástroje s 20 registrami sú zriedkavejšie a trojmanuálový organ sa spomína len v písomnej správe- ide o Vestov 34-registrový nástroj pre Sibiň. V porovnaní s európskymi organmi majú naše vyšší podiel drevených píšťal, a to nielen krytých ale aj otvorených, ktoré zastupujú funkciu principálu. Šetrenie drahým cínom, dostatok kvalitného dreva a stará tradícia rezbárstva to boli dôvody veľkej obľuby dreva pri výrobe aj tých najmenších, niekoľkocentimetrových píšťal. Väčšina kovových píšťal padla za obeť rekvirácii počas prvej svetovej vojny. Pri celkovom porovnaní s vývojom v susedných krajinách sa ukázalo že slovenskí organári s obľubou zotrvávali pri starších vzoroch a tradíciach.

Koncom minulého storočia a čiastočne v tomto sa stalo Slovensko svedkom devastácie historických organov a ich následné nahradzovanie českými a maďarskými nástrojmi sériovej veľkovýroby. V najlepšom prípade bola zachovaná stará skriňa pôvodného nástroja. Popri týchto negatívnych skutkoch vznikli v našom storočí aj nové nástroje hodné svojho prímenia “kráľovský nástroj”. Najznámejší z nich je organ v budove Konzervatória v Bratislave na Tolstého ulici.

I keď škola mala k dispozícii dva nástroje, ale ani jeden z nich úplne nevyhovoval na výuku. Starší dvojmanuálový, 12 registrový s pneumatickou traktúrou, postavila firma Rieger z Krnova. Tento nástroj svojou zle riešenou dispozíciou nebol vhodný na prípravu koncertných umelcov. Druhý dvojmanuálový organ s 8 registrami postavil závod Varhany z Krnova je dobrý len na cvičné ciele ale na koncerty nevyhovuje.

Preto Konzervatórium objednalo v závode Varhany Krnov nástroj op. 3412, ktorý v stavbe zlučuje vlastnosti barokového organu so zvukovo farebnou paletou romantického nástroja vybaveného technikou, zodpovedajúcou nárokom hudby 20. storočia. Návrh zvukovej dispozície vypracovala prof. Irma Skuhrová, z organového oddelenia Konzervatória, za spoluautorstva Ing. Ota Veverku, intonáciu previedol Ján Kostera a návrh prospektu vypracoval architekt Ján Hoza. Nástroj je trojmanuálový s pedálom a obsahuje 39 znejúcich registrov. Traktúra je elektropneumatická a vzdušnice sú zásuvkové.

Každý manuál má zvukovo vyhovujúce organo pleno, spočívajúce na dostatočnom základe pedálového zvuku, aby nástroj umocňoval realizáciu triovej hry, ktorá predpokladá vytvorenie troch zvukov odlišných, vzájomne sa harmonicky doplňujúcich zvukových pásiem. Na tomto organe sa dajú hrať so samostatným riešením skladby: renesančné, barokové, v registrovaní farebne bohatých skladieb romantizmu a dá sa realizovať i zvukové stvárnenie súčasnej organovej literatúry.

Po organoch v koncertných sieňach Slovenskej Filharmónie a Slovenského rozhlasu je to významný nástroj v Bratislave, ale i na Slovensku. Oficiálne sa rozoznel pod rukami prof. Skuhrovej dňa 22. marca o 21⁵⁰ hod. a 24. marca o 8³⁰ hod. v roku 1974 ukážkou z Opavského koncertu a Toccatou d-mol od J. S. Bacha.