Metallica – 72 Seasons

Hetfield & company sú už zase na koni a amplitúda ich sínusoidy kmitla k vrcholu, ktorý prekonajú len ťažko! A nielen oni. Po nu-St.Angerovskej alternatíve prepadli v žánri hudobne metalového thrashingu svojou kontroverznou Lulu-botómiou na totálne dno nestráviteľných hudobných experimentov, aby veľkolepo povstali zo sračiek kolektívnym moderným opusom Death Magnetic, ktorý potvrdili eklektickým Hardwired… To Self-Destruct a uplácali úplne uhrančivú, k perfekcionalizmu  vymazlenú, hravú, atmosférickú a parádne odsýpajúcu drviacu rozpravu o 72-och obdobiach, ktoré prežili do osemnásteho roku svojho života.

Tip redakcie: Dámske a pánske peňaženky na festival, koncert aj k vode – dizajnové, vodeodolné a ľahké

Metalový kabaret pre 21-vé storočie a veľkolepá pocta a aj pranier tvrdej subkultúry, defuckto hádzajúce výkaly po prachoch a sláve k dekadencii spotvorených celebs nonšalantne si vytierajúci prdel celou svojou diskografiou a všetkými tými gýčovitými cajdákmi Big Four. Skoro až absolútne exekučné, skladateľské a aranžérske majstrovstvo, dávajúce si spomenúť, prečo sa vlastne Metallica tak preslávila. Pri vneme tejto kolekcie, každý headbanger bude vypadať ako panic pred prvou feláciou, teda s vytreštenými kukáľmi a otvorenou hubou len fascinovane vnímať, čo ešte títo metaloví geriatrici dokážu vymyslieť. Avšak ani finálna katarzia žiadne odtlačky zúbkov na faluse nezanechala a tak sa to dá vyhlásiť za učinený sqost a prasaciu perlu medzi tými novodobými doskami od St. Anger, cez Death Magnetic až po Hardwired.

Najnovším opusom metallikovskí starúšici odhalili svoj talent eklekticky pospájať už nimi vymyslené postupy a prvky do materiálu, kde nanovo formujú funkciu svojej hudby, čiastočne menia nástrojovú štylizáciu v prospech kompaktného zvukového celku, rozšírili výber harmonických prostriedkov a čiastočne zmenili aj postoj k zákonom hudobnej formy. Metallica za tie štyri dekády prešla značným vývojom, pre niekoho aj vlastnou degradáciou a teraz zmixovala tvorbu svojej poslednej dosky, starých thrashových odoziev, ingrediencií čierneho albumu a vyloadených prvkov, ktorých jednotlivé charakteristiky sa tu prekrývajú a vytvárajú akýsi novší prototyp kompozičného ale aj interpretačného umenia kvarteta, ktorý definitívne rozbíja mýtus, že geriatrickí muzikanti nemôžu konkurovať mladšej generácii. A v rámci týchto postrehov ide o veľmi, veľmi, veľmi vydarené dielko. Po prvom vneme neostáva čas na hodnotenie, lebo opus vnímavého jedinca prepleskne ako nezmyselné vyhlášky hladného hygienika, druhá percepcia tiež výrazne neoslní, lebo človek príliš porovnáva s dielami, ktoré majú akési vyššie umelecké ambície. Ale pri treťom prežitku sa už, hudbou prevalcovaný fanúšik praobyčajne baví, pokyvuje lebeňou a artritickými prstami spokojne vyklopkáva zběsilé rytmy rýchlejšie ako poďobaná trinástka na assbook nejakého boybandu. Zhrnuté a podčiarknuté: vynikajúca, náročná a agresívna fošnička.

Začína sa impulzívne… po úvodnom kĺzavom riffe gitary, hutnej basgitary a šuštiacej hit-hatky, exploduje titulná jeba 72 Seasons, ktorá svojim naspeedovaným drajvom každého schňapne za pačesy a omláti mu hlavu o betón. V ucháľoch rezonuje moderný thrash metal, zároveň pokukujúci aj po staršej kompozícii Blackened, úvodnej z …And Justice for All. Robustný groove, intenzívna riffáž, stredne rýchle aj rýchlejšie tempo spolu s frenetickým tremolom a hetfieldovským vokálnym trademarkom, dodávajú skladbe punc niečoho výnimočného a planúceho. Bzučivé slovné šlehy: “traumatic / dogmatic / volcanic / psychotic / erratic / chaotic / fanatic / narcotic / barbaric / stigmatic / demonic / hypnotic,” len podkresľujú skoro osemminútový vír vysokého tempa metalovej nasratosti. Pekný úvod albumu, okamžitý vzostup adrenalínu a vskutku dokonalá príprava na hrmotný úvod a následnú „pařbu“ v Shadows Follow. Ničivá mlátička s úžasnou riffážou, pekné harmónie so spaľujúcim kirkolomným sólom.

Preboha… sľubovaný umelecký a nevšedný zážitok je tu. Všetko dokonalo funguje, do seba zapadá a nič nevytŕča, ani nechýba. Pri tretej Screaming Suicide sa už sedem krčných stavcov  na truc zablokovalo a receptor tak stráca pohyblivosť v tej najinkriminovanejšej časti tela, tak potrebného pri prudkom headbangingu. Ale k dispozícii sú aj ďalšie kúsky, ktoré sa uhniezdia v mozgovni ako pásomnica v zažívacom trakte. Takže poďme na ne… Hetfield sa vyškiera a spolu s Kirkom režú svoje gitarové linky podkopané rýchlou rytmikou, akoby ich na nože drali.

Je to poznať už podľa ďalšej strednotempovej, bluesovým riffom ozvláštnenej Sleepwalk My Life Away, ktorá znie ako destilácia toho najlepšieho z vyloadeného Reloadu s nádychom burtonovskej pecky For Whom the Bell Tolls. Výraz sa prečistil a vyjasnil, oproti dvojici kontroverzných opusoch nabral na klasickej thrashovej razancii, zmeny tempa a inštrumentálne pasáže sú hrozivo predimenzované, pričom Hetfieldov vokál im dostatočne konkurujúc, nestratil nič zo svojej pôvodnej drsnej omamnosti. V You Must Burn! sa obstarožní anjeloidi poobzerali po klasických pantherovských vplyvoch, z ktorých ubalili ťažké zgroovované monštrum odsýpajúce ako ich klasika Sad But True. Kapela často lúhuje vplyvy aj z iných sub-žánrov metalu, ale neboja sa ponúknuť ani čistý neriedený retro-thrash ako v zabijáckej pecke Lux Æterna speedujúcej v rýchlych tempách prikyvujúcich raňajšej Motorbreath. Humornými sa zdajú šlohnuté segmenty z Lighting The Nation, čo len dokazuje, že Metallica si v tvorbe medze nekladie a nemá problém vzdať hold svojim ideálom, teda Diamond Head. Omlátená lebeňa začína dunieť a to málo, čo v nej ostalo, sa pravdepodobne definitívne stratí pri Crown of Barbed Wire, čo je vlastne zhluk zvukov pneumatického kladiva búšiaceho s zadoomaným zhonom do každej jednej mozgovej bunky. Rozpúta peklo, až sa gebuľa točí ako po pollitri borovičky. Podobne sa správajú aj kompozície, rýchlejšia Chasing Light a temná, s cválajúcim riffom If Darkness Had a Son, ktoré thrash povýšili na úroveň umenia a kde prvky z iných kovových žánrov dodávajú istú pridanú hodnotu pre fanúšika s týmito vsuvkami oboznámeného, ale aj ten, kto neholduje thrashingu sa pobaví podstatne viac, než pri posledných albumoch Big Four.  Ďalšia Too Far Gone? je svojím pomalším tempom, štyri a pol minútovou reminiscenciou na osemdesiate roky, konkrétne na éru NWOBHM so živým odkazom na atmosféru punkových Misfits.

Za menšiu analýzu stojí naspeedovaná vecička Room of Mirrors, kde spevavý rev prevzal siluety vokálnych eskapád Chucka Billyho, najmä v chorusoch a nálada sa blíži k skoro až siláckym spolkom. Vražedné sóla len dopĺňajú chladné riffy hrané príjemnou rýchlosťou, ktoré búchajú do čeľustí až zhnité rezáky vypadávajú na zakrvavený koberec. Posledná sabbathovská kompozícia Inamorata, uzatvára dosku totálnym proggy atakom a na človeku neostáva nič suché. Tento kúsok je z tých najdlhších a deje sa tu naozaj hodne, od melodických sólových liniek cez časté zmeny tempa až po crossovanie agresie s čistými harmóniami. A tá medzihra a to sólo… Sakra, nemôžem toľko nadávať… a ešte aj skvostná pomalšia časť…no dosť bolo rozkoše. Celé to dopĺňa trefný, vrcholne provokatívny, žltočierny artwork britského dizajnéra Davida Turnera, ktorý s nimi spolupracoval aj na poslednom opuse.

Metallica na svojom jedenástom albume predviedli predovšetkým veľmi expresívnu, plnú emocií, dravú, remeselne originálnu a proporčne bezvadne zvládnutú hudbu, kde všetky technické i hudobné prostriedky majú svoje opodstatnenie a v žiadnom prípade nie sú honbou za úspechom, či nebodaj prachmi. Vytvorili svoj ďalší skvelý album, ktorý je najlepším od čiernej megadosky. Aj keby vám to nesadlo tak ako mne, aspoň si nebudete musieť urobiť hygienu uší minimálne mesiac. Doslova oddeľuje svalstvo od kostí.

Vydavateľstvo: Blackened/Universal
Pôvod: USA
Žáner: Heavy/Thrash metal
Dátum vydania: 14. apríl 2023
Minutáž albumu: 77 min 28 sek

Skladby:

1. 72 Seasons
2. Shadows Follow
3. Screaming Suicide
4. Sleepwalk My Life Away
5. You Must Burn!
6. Lux AEterna
7. Crown of Barbed Wire
8. Chasing Light
9. If Darkness Had a Son
10. Too Far Gone?
11. Room of Mirrors
12. Inamorata

Zostava:

James Hetfield – gitara, vokál
Lars Ulrich – bicie
Kirk Hammett – gitara
Robert Trujillo – basgitara

Hodnotenie: 8,5/10