Ďalšia strana Micka Marsa - recenzia

Euforické pocity totálneho vytrženia zo zažitého vnímania klasického hard rocku, ktoré človek očakáva skôr od najstarších rockerov ako od glam/hair/heavymetalového gitaristu, ktorý žal úspechy v krásnych osemdesiatkách. Veľkosť vízie a suverenita spracovania i tvorby samozrejme nekompromisne zvyšujúce laťku aj u ostatných zložiek ako je dokonalá inštrumentalita a skvelý sound je samozrejmá ale nie vždy zrealizovaná. Dá sa síce povedať, že Mick Mars neprekonal kliatbu padlú na jeho bývalú kapelu Mötley Crüe, ale s výrazne pozmeneným žánrom sa vyhol plochým figúram a generickým melódiám tak jasných v tvorbe jeho bývalého bandu. Vsadil viac na využitie hardrockových vplyvov ako na osemdesiatkovú metalovú pompéznosť a virtuozitu.

Tip redakcie: Jednoduchý a rýchly spôsob nákupu Bitcoinu

Dá sa síce namietať, že témy sú dosť predvídateľné, ale nedá sa poprieť, že jeden z najlepších a aj najviac prehliadaných gitaristov týmto debutovým sólovým opusom všetkých totálne zhypnotizuje. Je maximálne bluesovo hard-rockový a limity žánrov dokáže skvelo ohýbať vo svoj prospech. Celá doska má tenziu, ktorá doslova tlačí na solar (premyslenosť jednotlivých hudobných tém a ich skladba je ďaleko nad všetkým, čo sa dnes dá na hard-rockovej scéne počuť). Niekedy sa síce neubráni náznakom neobratnosti a banality, lenže radostný i temnejší Marsov feeling a geniálny sound dizajn zvýrazňujú nosné emócie pôvodných predlôh zo skúšobne.

Robert Alan Deal síce dobre obišiel pascu, do ktorej padá (nielen mužská rockerská časť) západnej spoločnosti, ktorá dosť nemúdre povoľuje stavať marketing na legendárnosti toho ktorého muzikanta. Celkom prekvapilo, že The Other Side of Marsje vlastne o závislosti, o trochu prehliadajúcej, ale asi určite nie netradičnej závislosti počúvania heavy metalu a hard-rocku. Málokto to urobí takto naplno, ale toto je debut o skutočnom rozdiele v mentalite a v odlišnosti duševných svetov mladých hudobníkom dychtiacich po sláve a starého rockera, ktorý si hraje pre potešenie. Svety postupujúce civilizačným posunom dnešnej subkultúry stále viacej nekompatibilnejšou. Extrémne zidealizovaný svet tvrdej muziky a kovového podzemia, ktoré sú vo výsledku rovnako falošné a nereálne. Toto všetko ma napadlo po prvej i druhej skladbe… našťastie aj po celom albume.

V ostatných ohľadoch ide o hodne tvrdé a zábavné hardrockové story, v ktorom Mars využíva plne svoj potenciál, podporený „featuringom“ klávesáka Paula Taylora z Winger, „koRňáckeho“ bicmana Raya Luziera a dvoch menej známych vokálnych nádenníkov, Jacoba Buntona a Briona Gamboa. Aby toto rôznorodé multiverzum držalo pohromade, musia si jednotliví hrdinovia občas nasadzovať okovy a nechať Micka ťahať prvé husle. Je to vidieť hneď v úvodnej ťažkej Loyal to the Lie, v ktorej je jasné, kto je tu pánom. Továrenský úvod sa rozbehne do tvrde, ťažkej, energiou nabitej skladbičky, ktorej dominuje skreslený vokál a melodický refrén. Týmto niečím ťažkým, zlomyseľným so skvelým gitarovým sólom „Motláčov“ okamžite odstrelil do druhej ligy. Druhá Broken on the Inside má v sebe modernú metalovú výbušnosť a jej atmosféra a konečný výsledok je ohromujúci! Rytmus, ťažký riff, sound … všetko je tu jednoducho skvelé… a záverom to cielene seká ako pri pokazenom zvukovom nosiči. Každá z tých desiatich trackov prináša vášnivú jedinečnosť, o čom svedčí aj horko-sladká úvaha od vynútenom odchode z Crüe, Alone lesknúca sa vycibrenými harmóniami a trochu moc precíteným vokálom, ale aj prílišnou predurčenosťou k rádiovému hraniu. Čím menej sa vysvetľuje prečo, tým lepšie to funguje. Melancholicky oduševnelou Killing Breed už doska opisuje nevysvetliteľnú trajektóriu, ktorá je síce majstrovská ale pre mnohých bežných receptorov bude nezrozumiteľná. V tejto kompozícii je toľko emócií a vášne, až to jednému môže preskočiť v gebuli a skočiť pod vlak. Infiltrácia klávesových plôch dodáva zadoomanú atmosféru a sólová gitarová linka je jedna z najlepších v jeho kariére. Pri klávesoch ostávame aj v baladickom momente Memories, kde prekrásne klavírne tóny maľujú na plátno krehotinku s osemdesiatkovou odozvou a s jemu samou pochmúrnosťou a depresiou. Right Side of Wrong sa ťahá niekde do priestoru grungeu a z tohto opusu je asi najdokonalejšia, ktorá zasahuje sluchový vnem svojim pesničkovým základom a vokálom s poriadnou dávkou afektu. Jednoznačne by takúto linku Vince nezvládol a skladba by jednoducho s Mötley Crüe nefungovala. Mozgovňa okrem muziky zároveň spracúva aj dojímavú pripomienku ankylozujúcej spondylitídy, chronickým zápalovým ochorení chrbtice a panvy, ktorá mu bola diagnostikovaná ešte pred dvadsiatkou. Viac dojemnej naliehavosti sa texte apokalyptickej Ready To Roll : “ Čas sa kráti… Hej, áno, cítim to .“ – 72-ročný Mars sa priznal, že trávi veľa času premýšľaním o vlastnej smrti. Klaustrofobickú náladu umravňuje gotický riff Undone a náladu dvíha Ain’t Going Back Again s cinkajúcim, industriálnym nádychom a strašidelným robotickým vokálom. Je to čistý eskapizmus bez racionálneho vysvetlenia, ale prečo nie!

Spievané kúsky v závere odľahčuje, alebo skôr zahusťuje tradičné inštrumentálne blues LA Noir skartujúce všetky pochybnosti o účele inštrumentálnych skladieb v tvrdej hudbe. Dominujú tu riffy ale jeho talent a láske k hard-rocku a metalu nedovolí, aby ste sa ani na chvíľku nudili a tak je prístupná, aj vďaka úspornej minutáži všetkým milovníkom moderného aj klasického rocku.

Skvelý debut a okuliarnatá čierna mamba ponúka zo začiatku heavy metalový, potom naopak hodne hard-rockový s čiastočne post-grungeovou formou, v ktorej je vhodne namixovaná estetika súčasnej modernej hard-rockovej alternatívy a prvky bežného amerického rocku a metalu.

Základné informácie o albume

Žáner: Hard-rock
Dátum vydania: 23.február 2024
Vydavateľstvo: 1313 – MRI
Minutáž: 39 min 09 sek
Pôvod: USA

Skladby:

Loyal To The Lie
Broken On The Inside
Alone
Killing Breed
Memories
Right Side Of Wrong
Ready To Roll
Undone
Ain’t Going Back
LA Noir

Zostava:

Mick Mars – gitara
Paul Taylor – gitara, klávesy
Chris Collier – basgitara
Ray Luzier – bicie
Jacob Bunton – vokál, violin
Brion Gamboa – vokál (4, 8)