Hlavne ma objím, mami

Ten deň keď si poviem, že dnes budem lepšia mama a do hodiny je zo mňa revúci tyranosaurus, chrliaci hrôzu na všetky strany. Áno, vtedy len môj manžel naberie odvahu ma prísť objať …. Ale k téme . Sú dni, kedy to nejde. Nejde nám vychovávať, deťom spolupracovať a manželovi čítať nám myšlienky.

Od rána: „Mamí, nechce mi vrátiť tú kocku …“

„Vráť mu ju prosím, potrebuje ju k svojej hre“

O minútu: Mamí, ona sedí za mojim stolom.

„Nevadí, veď sa hráš inde.“

„Ale vadí, ja ju tam nechcem!“

Preorganizujem polovicu miestnosti, aby boli všetci spokojní a o 3,2,1 …

„Mamí, povedal mi, že som paprika!“

Nádych, snažím sa udržať poker face, lebo aj keď zeleninové nadávky znejú na prvý pohľad super cute, ich vážnosť sa nesmie podceniť … 😉

„Prečo mu tak hovoríš?“

„Lebo po mne opakuje!“

„Ale veď si chcel aby po tebe opakoval“

„Ale už nechcem, je to banán!“

„Ale no tak …“

Prv než si začnú vyberať ďalšie prezývky z útrob našej špajzy, vymýšľam hru pre každého. Jeho veku a záľubám milú. A zároveň prerábam priestor obývačky na hracie pole rôznych možností. Ideálne pre každého v inej časti miestnosti, aby bolo chvíľu ticho. Snáď sa mi podarí dovariť a pôjdeme von. Tam je viac miesta, tu si evidentne zavadzajú…

Nepodarilo sa, ešte som nedokončila myšlieku a počujem buchot a následne rev. Jednému zo synov napadla úžasná idea, doviezť do nového obchodíku tovar. Skvelý nápad, akurát šofér si zmýlil krabicu na kolieskach s kokpitom F1 a vpálil rovno do vystavaného obchodíku svojho súrodenca. No a reakciu už poznáte.

A dosť! Tažko hľadám slová, aby som v návale hnevu neurazila žiadne zviera prirovnajúc ho k správaniu našich detí. S ráznym gestom ich posielam obliecť a von. Zatváram dvere a zisťujem, že aj ja potrebujem ísť na vzduch, a tak idem s nimi na prechádzku.

Teda to som si myslela, že budeme robiť, prechádzať sa. Reálne som však nestíhala napomínať, aby neotvárali tie smetné nádoby každému susedovi, že sa najeme doma. Upozorňovať, že zaháňať sa na mačku, ktorá sedí na múre tesne nad ich tvárou, môže zle skončiť. A chytať dieťa rozhodnuté, že si do tej kaluže v tých tepláčikoch predsa len sadne. Popritom všetkom mi zastal mozog nechápajúc, kam sa podeli moje deti a kto sú títo traja. Tí museli prísť na svet asi dnes ráno, podľa toho ako ho nanovo objavujú.

Dobre, vonku to nie je lepšie. Zdá sa, že je tu priveľa nástrah a ja sa nie len, že nestačím diviť, ale už ani hovoriť. Ideme domov.

Ešte sme nevošli a bitka hneď pri dverách, lebo každý chce vojsť prvý. Nevadí, že dvere sú stále zamknuté …

Fajn, moja trpezlivosť dosiahla svoje limity a určite sa o tom dozvedela aspoň polovica ulice. Vytočená, že by som vzpierala ako Gruzínec Laša, posúvam deti dovnútra a verím v lepšie zajtrajšky … ideálne ešte dnešky …

Odchádzam do kuchyne a prestávam reagovať na mamí, mamí, mamíí …. mám bublinku, už nevládzem riešiť tie večné hádky. Stíchli … zdá sa, že pochopili. Zrazu sa jeden, ten najsmelší, objaví v kuchyni s ešte smelšou požiadavkou. „Mamii, aspoň ma vystískaj …“ tomu sa nedá odolať, a tak klesám na kolená a ďalej na zem s nádherným pocitom úľavy. Ťažko by sa dalo povedať, kto je v tom momente dieťa. Ja v silnom objatí lásky pomaly začínam chápať, že toto sme mali urobiť už ráno a deň by vyzeral inak. No som rada, že sme to stihli ešte dnes.

Hlavne ju objímte detičky, aj mamina niekedy potrebuje nabrať správny smer.