Labrador nie je radiátor …. alebo?

Som jedna z tých masochistických mamín, čo deťom pustia telku až keď zlyhajú všetky možnosti. Až vtedy, keď už nefunguje žiadna spoločenská hra (ani tá kedy sa dvadsať minút dohadujem čo vlastne budeme hrať :), vyriešila som už vyše päťsto sporov v rôznej kombinácií tém a účastníkov a už aj skákanie z gauča do tuli vaku sa zdá byť mier ohrozujúca zábava, lebo sa treba dohodnúť na poradí.

Osobne si myslím, že by som mala oveľa jednoduchší život a viac času na seba a ostatné veci, ak by som svoj boj o vnímavé deti vzdala skôr a vybrala im nejaký náučný program z našej smart TV už pred obedom. Nie až na sklonku dňa, kedy mi už je vlastne aj trochu jedno, akú rozprávku si pustili. Hlavne, že to doma stíchlo a zasa dokážem rozoznávať zvuky prostredia.

No ale späť k rozprávkam. Bolo pred Vianocami a toto obdobie prináša množstvo nádherných bielych príbehov a je ťažké sa od nich odtrhnúť. Ale zasa aj tak super, tu na juhozápade o snehu takmer celú zimu nechyrovať, a tak aspoň zapozeraní do všetkých bielych exteriérov nachvíľu uveríme, že je sneh všade naokolo.

Minule bola na programe nie len biela ale čiernobiela rozprávka, bodkovaná, dalmatínska. Áno 101 dalmatíncov a zlá Cruella de Vill. Ja zapustená do sedačky, lebo dnešný deň bol naozaj náročný a deti výskajúc vyrážali k obrazovke vždy, keď bolo treba niekomu pomôcť a bolo jedno, či preskočiť kaluž alebo zachrániť šteniatka. Pozerali sme, ako sa vinie príbeh okolo rodinnej idyly, kde sa dospelé psy snažia zachrániť vyše stovky šteniatok tým, že z nich zafúľaním od sadzí urobia labradorov. Milé no pre mňa dobre známe, a tak som pomaly prestávala vnímať …. až kým sa malé, akože labradory, nevybrali von z úkrytu a jedno z mojich detí nadšene zakričalo: „aha, mami, radiátory!“

„Haha“, som mala na mysli, ale nemohla som zradiť tento úžasný objav mojím neutíchajúcim rehotom …. a tak som prehltla, uznanlivo som prikývla a spomenula len okrajovo, že sú to labradory. Nenápadne som sa odišla vyrehotať do špajze, lebo by ma roztrhlo od smiechu z vnútra a hlavne toto som v ten deň potrebovala ….

Jaaj zahrialo, zahrialo na srdci aj duši. Tak si myslím, že aj labrador je trochu radiátor, taký čo hreje zvnútra, tak ako láskavé slovo či úsmev. Býva to ťažké, už sme si mnohí od úsmevov odvykli, veď cool je predsa tváriť sa zaneprázdnene a neprítomne, nie? Možno… Ale úsmev plodí úsmev, tak to skúsme, poďme byť radiátory pre naše okolie, veď čo nás zadarmo zahreje keď nie my sami …