SAXON – Hell, Fire And Damnation

…keltskí druidi, rímska nadvláda, vpád anglosasov, Viliam Dobyvateľ, vznik parlamentu, storočná vojna, Tudorovci a reformácia, dve občianske vojny, kráľovražda, republika, reštaurácia a revolúcia, viktoriánska epocha… takto, v skratke by sa dali popísať dejiny britských ostrovov, navyše podfarbené prastarými povesťami o hradoch, drakoch a rytierskej statočnosti. Aj o tom sa rozhodli rozprávať vo svojich textoch potomkovia slávnych Anglosasov, ktorým učaroval klasický heavymetalový štýl.

Tip redakcie: Jednoduchý a rýchly spôsob nákupu Bitcoinu a iných kryptomien

Áno, reč je o legendárnej tlupe SAXON, ktorá na novom záseku Hell, Fire and Damnation znova rozpráva povesti o bitkách, rytieroch a statočnosti, z dôb keď symboly hrdinstva a krutosti boli vypaľované ohňom a vyrývané mečom.

Keď sa z ničoho nič a bez väčšej reklamy naraz objaví nový metalový opus (aj keď v tomto prípade sa jedná o čistokrvný heavymetalový materiál s moderným soundom) albionských legiend SAXON, čaká človek automaticky nejakú starú odreninu v štýle NWOBHM a nevenuje doske patričnú pozornosť.  Nie je to síce žiadny magmatický výstrek kreatívnych moderných kovotepcov a prudko to evokuje v tesilákoch oháknutého, NWOBHM posadnutého osemdesiatkového metláka, viacmenej aj tak sa jedná o priamočiary, v ničom neurážajúci a zábavný kúsok, v ktorom Byford&spol. neexperimentuje so žiadnymi modernosťami a producent Andy Sneap ich zbytočne za riedke štice neťahá do nejakých agresívností. Je to len zručne vytvorený závan osemdesiatkového heavíku, ktorý silne pripomína také tie neambiciózne dosky, v ktorých sa odohrávali všetky tie dovtedy známe metalové klišé, včítane siláckych póz, strašidelne vyumelkovaných artworkov a poctivých nápadov. Nechýba ani rohatý maskot a presvedčivé melódie a tak som sa pohrával s myšlienkou, že albumu dám dokonca až deväť pointov, pretože niektoré sekvencie sú naozaj skvelé a krk vylamujúce, tak ako sa na skvostný metalový album patrí. Bohužiaľ striedajú sa s momentmi tých najhorších klišé, ktoré sa už v ich tvorbe toľkokrát vystriedali, až sa zdá, že použili niečo z minulosti. Takže nakoniec kvôli nechcenom parodovaní samých seba dostanú len osem a pol bodíka, ale musím výrazne zdôrazniť, že Hell, Fire and Damnation, tak ako aj predchádzajúce dva opusy, rozhodne nie je na zahodenie. Vlastne som úprimne prekvapený, že SAXON ešte vôbec existuje a že dokáže nahrať tak solídny album.

Hell, Fire and Damnation udržuje kvalitu a starú kapelu v životaschopných otáčkach a po démonickom hlukovom intre The Prophecy a úvodnom gitarovom riffe titulnej skladby starý dobrý Biff nasadí ten svoj charakteristický výraz a s ním odprezentuje celý album. Geriatrický spolubojovníci z dávnych dôb, odídený gitarista Paul Quinn (hrá iba v dvoch kompozíciách) a škopkár Nigel Glockler stále vládzu a tak ide o veľmi slušný „nářez“. Hociktorá mladá banda by im ten elán a nasadenie mohla závidieť. Opus je postavený na rýchlych riffoch, čo dokladá aj tretia strednotempová Madame Guillotine s pripomienkou na Francúzsku revolúciua s konečnou platnosťou odklepáva trojminútový, rýchlejší Fire And Steel, pripomínajúc energiou „judášsky“ Rapid Fire v tom najlepšom slova zmysle. Gebuľa mi poskakuje na opotrebovaných krčných stavcoch a zaujímavý začiatok ďalšej pecky sľubuje epiku ale nakoniec There’s Something In Roswell je aj napriek dezinformačnej kampani veľká kovová všeobímajúca náruč votrelcov s veľkými zeleným gebuľami a nadmerným prirodzením. Ďalšia Kubla Khan And The Merchant Of Venice už začína trochu nudiť, lebo je v podobnom duchu ako predchádzajúce ale našťastie to trochu zachraňuje Pirates Of The Airwaves pekne vystavaná trasohlavová bomba, bohužiaľ ale s klišéovitým riffom a refrénom. SAXON sa snažia vykúzliť modernú metalovú atmosféru, ale záverom im to moc nejde. Stále je to to isté, rovnaký sound, podobné riffy, obdobné postupy… starého psa novým kúskom nenaučíš… a to sa na nich hodí stopercentne. Asi najlepším songom sa javí v závere dosky 1066, ktorá pripomenie Ozzyho tvorbu s kľukatými harmóniami, očarujúcimi melodickými konštrukciami a háklivým refrénom a aký by to bol album SAXON bez nutnej epiky, tento krát v podobe, ťažkej, so zložitými aranžmánmi a agresívnou príťažlivosťou ozvláštnenej Witches Of Salem. Potešiť by mal záverečný, s klasickým riffujúcim outfitom Super Charger ale ten už po tej trištvrte hodine už ani nedoporučujem. Je to taká typická krčmová odrhovačka. Škoda, v úvode sa album javí sľubne ale postupne sa prepadáva sám do seba. Po vynikajúcich albumoch Battering Ram a Thunderboltje ich viac než dôstojným nasledovníkom. Keď dožijú snáď to nabudúce bude lepšie…

Dvadsiaty štvrtý album SAXON je materiál, ktorý vznikol v paralele a istej závislosti od predchádzajúceho materiálu Carpe Diem. Pozitívum je, že sa im ho podarilo prekonať, ktorý nebol až tak vyvážený ako tento monolitický balvan pomysleného metalového Stonehenge. Je to album, ktorý ponúka kvalifikovaný, riadne vybavený moderný heavy metal vysoko motivovaných muzikantov pre všetky vekové kategórie.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Silver Linning Music
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: Heavy metal
Dátum vydania: 19. január 2024
Minutáž: 42 min 25 sek

Skladby:

1. The Prophecy (01:24)
2. Hell, Fire And Damnation (05:32)
3. Madame Guillotine (05:24)
4. Fire And Steel (03:37)
5. There’s Something In Roswell (04:09)
6. Kubla Khan And The Merchant Of Venice (04:15)
7. Pirates Of The Airwaves (03:56)
8. 1066 (04:03)
9. Witches Of Salem (05:11)
10. Super Charger (04:47)

Zostava:

Biff Byford- vokál
Doug Scarratt – gitara
Brian Tatler – gitara
Nibbs Carter – basgitara
Nigel Glockler- bicie

Hodnotenie: 8,5/10