Recenzia: The Black Keys – Ohio Players

Starí rockeri opomínajú mladú rockovú scénu z niekoľkých dôvodov. Či sú relevantné alebo nie to necháme na iných, ale existuje aj množstvo interpretov z radov služobne mladších muzikantov, ktorí modernú rockovú scénu nielenže posúvajú ďalej, ale zároveň nasávajú aj z minulosti, ktorú implantujú do svojej tvorby neuveriteľným spôsobom. Medzi takýchto týpkov patrí aj kreatívna bluesrocková dvojica The Black Keys, spievajúci gitarista Dan Auerbach a škopkár Patrick Carney, ktorí sa dali dokopy pred dvadsiatimi tromi rokmi v Ohiu. Takže, CHLAPI!… nie len Cream, Hendrix, alebo Parliament, ale skúste aj The Black Keys…

Tip redakcie: Hudobné nosiče a štýlové oblečenie s tvojou kapelou

Duo čiernych kľúčov sú zase trochu iní, ale v skutočnosti stále rovnakí. Že majú radi starý garážový rock okorenený hudbou čiernych otrokov, vieme už dávno, ale teraz si môžeme byť istý, že ho milujú nadovšetko. S malými odchýlkami im vždy v žilách koluje len a len neskorý šesťdesiatkový sound a tie psychedelické prvky sa len hodia aby neskĺzli do klišé, ale do originálneho bluesrocku. S iróniou a nadhľadom tvoria od prvej dosky, aj keď na albume Let’s Rock trochu alternatívne vymäkli a zavrhli psychedéliu a na Delta Kream sa vrhli na country blues, nové songy sa bezpodmienečne zaradia niekde medzi ich najlepšie dosky Thickfreakness a Rubber Factory. Vrátili sa v plnej paráde, pretlak tvorivej energie musel ísť von a oni sa nechcú len tak rozprávať, oni rozdávajú radosť, melanchóliu, smútok, ale aj údery a rozsudky.

Ako je nový album Ohio Players „len“ retro-rockový až hanba, tak je zašpinený funky rytmami, kvapôčkou britpopu i pestrofarebným soulom s jasným dátumom nálezu, ktorý je totožný so vznikom najväčších opusov v danom žánri. Poďakovanie im ale patrí za to, že tento materiál ťažiaci zo smradu sixties neznie len retrom, ale páchne rockom blízkej budúcnosti, budúcnosti, ktorú predvída každý poctivý rocker. Vedia zatiahnuť záves a majú jasno, ako si len tak muzicírovať a vytvoriť niečo, čo bude opakovať a hrať ďalšia zmagorená generácia. Rytmika, vďaka škopkom Patricka Carneyho je obrovská, sama si píše songy, produkuje a rozhoduje koľko priestoru dostane gitara Dana Auerbacha. Avšak sú parťáci a tak si vychádzajú v ústrety, spolu s ďalšou inteligentnou hosťujúcou „háveďou“ sa postavili tej poprockovej dekademencii, ktorá bez ostychu kurví ochrannú známku rocku, keď z apriori špinavého, vzdorovitého a rebelantského hudobného štýlu robí prítulných rockeríkov, ktorí tvoria pri karamelovom lattečku a spievajú o tom, ako si prevetrali svoju vagínu na ružovom skútri, či elektrokolobežke. Odobrali zo súčasnej rockovej scény celú jednu porciu zdegenerovaného pátosu a konzumne komerčnej retardácie a učinili ju opäť veľkou a na výsosť stráviteľnou.

Hneď úvodná divotvorná šleha This is Nowhere dáva jasne najavo o čo tu vlastne pôjde. Vokál a gitarová linka sú doslova kolísané vo zvukovej symbióze s úspornou rytmikou, bluesrock je len latentne prítomný a prevládajúci je rukopis Becka Hansena, ktorý je podpísaný ako spoluautor na polovici skladieb na doske.  Nenachádza sa tu nič rušivé, iba témy, ktoré sa už obtreli o uši a špinavý sound, ktorého príjemné vibrácie klasický čierny vinyl len umocňuje. Tento album je doslova synonymum pre garážový Low-fi. Atmosféra druhej Don’t Let Me Go navodzuje nostalgiu z histórie legendárneho vydavateľstva Stax a vyslovene zvádza na uvoľnené pospevovanie, ale umožňuje aj sústredené počúvanie, pri ktorom si každý starý rocker nájde to svoje pravé, orechové. Nasledujúca Beautiful People (Stay High) zase robí radosť svojou delikátnou a príjemnou atmosférou s Beckovským „lúzerským“ beatom, skoro až hrmotnými dychmi a mohutnými zbormi na podkladoch brumkajúcej gitary a jednoduchých škopkov. Autorstvo skladieb je kolektívne, čo prináša radosť zo vzájomnej komunikácie a interakcie a hlavne zomknutú kompozičnú výstavbu. Tento elektroakustický postih je vyrovnaný a agresívne uvoľnený. Je to bezproblémové hľadanie nových styčných plôch pre duo vyzretých inštrumentalistov s jasným názorom a rukopisom. Ich muzicírovanie je plné farieb, neopozeraných postupov a nadšeného objavovania.

To platí aj o baladickej On The Game, ktorá krásne plynie a harrisonovskou plačlivou gitarou vypichuje spoluautorstvo Noela Gallaghera pomáhajúceho vyostrovať popový dopad kapely aj  v nasledujúcom skvoste Only Love Matters. Úskalím benevolentnej výchovy dua sa zaoberá snímka Candy and Her Friends s rapkajúcim podmazom rozmaznaného týpka Lil Noida, ktorá pôsobí ako zbytok z dosky Blakroc stavajúca rockovú mykológiu výtrusnicou dole – skvelý pattern škopkov, úžasná melódia, vymazlená gitarová linka ale tá rapkajúca entita je rušivá, nezdravá a vôbec nezaberá. Avšak charizma Auerbachovho, často skresleného vokálu vedie tento produkt k pomyslenej dokonalosti. Povoľujú si ale aj navzájom zakazujú. Je to markantné vo vynikajúcej retrospektíve na klasickú soulovskú tvorbu I Forgot to BeYour Lover. Drvia všetko čo im príde do cesty, naliehajú, tlačia a keď ich milujete, alebo máte radi staré dosky tak bežte a zaobstarajte si túto perlu, či už na cédečku, či klasickom vinyle.

Jednoducho moderne a s veľkou dávkou nostalgie napísané songy a jeden nápad pritom nikdy nestačí. Doska má ohraničenú minutáž ale v hlave hraje ďalej, niekedy aj celý deň. Mozgové závity nepustia von väčšiu polovicu skladieb, ktoré sú síce len obyčajné rockové čísla ale ich géniom rozsekané do vynikajúcich hybridných kúskov, majúcich v sebe kus súčasnosti lietajúcej na stareckých podkladoch a zvuku. Samozrejme že napadne ich prirovnávať k tvorbe starých bardov, ale na to netreba myslieť veľmi dlho. Melanchólia, nostalgia, depresia, radosť a smútok, The Black Keys myslia na všetkých. Experimentujú s historickými odkazmi, ale vôbec to nevyzerá ako experiment a preto ide o rýdzu pesničkovú dosku bez experimentov.

Ako celok je doska geniálna, pätnásť explózií, bez výplňovej vaty, kto zo súčasných interpretov sa môže pochváliť takýmto albumom?… takže, nielen hudobné legendy sú krvou klasického rocku, ale môžu sa ňou stať aj súčasný mladý nadšenci, ktorí sa hrabú a kutrajú v minulosti, ktorú pretavujú do vlastnej vízie modernej hudby.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Easy Eye Sound/Nonesuch
Pôvod: USA
Žáner: dirty garage funk soul blues rock
Dátum vydania: 05. apríl 2024
Minutáž: 44 min 04 sek

Skladby:

1. This Is Nowhere
2. Don’t Let Me Go
3. Beautiful People (Stay High)
4. On The Game
5. Only Love Matters
6. Candy and Her Friends feat. Lil Noid
7. I Forgot to Be Your Lover
8. Please Me (Till I’m Satisfied)
9. You’ll Pay
10. Paper Crown feat. Beck & Juicy J
11. Live Till I Die
12. Read Em and Weep
13. Fever Tree
14. Every Time You Leave

Zostava:

Dan Auerbach – gitara, vokál, basgitara, moog, Mellotron, Hammond, vokodér
Patrick Carney – bicie, gitara, tamburína, moog, Mellotron

a hostia

Beck – vokály, gitara, organ
Tom Bukovac – gitary
Ray Jacildo – piano, Hammond, klávesy
Mike Rojas – piano, sláčiky, moog, vibrafón
Jake Botts – saxofón
Ray Mason – trubka
Noel Gallagher – vokály, gitara

Hodnotenie: 7,5 / 10