Podivne šťastný David Gilmour

Kedysi vlasatý gitarový elf, dnes čím ďalej starší, bielovlasý muzikantský Gandalf k nám dotlačil na svojom čoraz viac hrdzavejšom dvojkolesáku solídnu pasť pre ctiteľov známeho suchého bridlicovo-sivého vokálu doplneného z hmatníka kvapkajúcou tekutou ortuťou vysokého rozlíšenia. Uctievateľov, ktorí nostalgicky spomínajúc na jeho skoršiu tvorbu a naivne dúfajúc návrat k nej sa nechávajú nachytať hneď ako počujú vŕzganie jeho vozíka. Vozíka, v dobe opusu On an Island plného drahých farebných melódii, nápadov a hosťujúcich muzikantov, avšak teraz do poly naloženého klbkom známych postupov, hromádkou charakteristických sólových liniek, gitarových melódií, kôpkou stareckého síce stále úžasného vokálu a brilantného talentu. Talent, ktorý by už David Gilmour s takými tendenciami mohol aj nechať odpočívať a prejsť na zaslúženú dôchodkovú rentu, alebo sa začať venovať svojej dcére. Dcére Romany Gilmour, ktorej uplácal na tomto albume zgrcnutú cover verziu nejakého indie dua The Montgolfier Brothers, kde si holčina zanôtila, lebo inak by sa táto nie príliš talentovaná dcérečka neprotekčne k ničomu podobnému nepričuchla. Pomyslenú miléniovú trilógiu opusov, On an Island, Rattle That Lock, uzatvára pravdepodobne možno jeho posledný Lucky and Strange, tak si ho treba užiť každú sekundu, lebo čas sa kráti a nikto nevie kedy sa vydá na svoj Great Gig in the Sky.

GG…geriatrik Gilmour… v rámci jeho tvorby priemerný album… možno GG by mohlo znamenať aj gitarový génius. David Gilmour si znovu vyštrajchal trošku svojho vzácneho času a nepovinný domáci excercize si splnil na dva mínus. Do digitálnych nula-jednotiek napchal melancholickú nažltlú rockovú muzičku s pečaťou plesnivého progrocku artových sedemdesiatok a plytkých popových osemdesiatok a akoby zázrakom sa mu to podarilo a doviedol to ešte ho hodný kus ďalej ako pôvodne predpokladal, i keď k svojim orgastickým momentom rokoch minulých sa ani trochu nepriblížil. Možno keby takto vyzeral rozlúčkový album starých „floydov“, tak by sme prižmúrili okále ale pre Gilmoura je to jeho absolútne najslabšia sólovica.

Tip redakcie: Mobilné telefóny, smart hodinky, tablety a príslušenstvo za akciové ceny.

Táto doska sa nedala nahrať tak, aby nevypadala dobovo a teda pre niekoho mladšieho smiešne, lacno, absurdne a trápne, ale kúzlom jeho gitarového génia to celé dohromady celkom funguje. Celá kostra jednotlivých skladieb, vokály, sóla, beglajty či klávesové plochy sa síce neprekvapivo držia akýchsi zaužívaných formuliek ale je až neuveriteľné ako ho maestro originálne pretavuje do svojsky poňatej hre šiestich strún, ktorá rezonuje v hlave, hladí dušu a deaktivuje všetky zmysly okrem sluchu. Vyznením potom v celej rade pasáží pripomína celú radu proggérskych surrealistov nielen spomenutých Pink Floyd, ale hlavne svoje staré albumy. Nie je to však žiadne prekvápko, veď David Gilmour je v súčasnosti spolu s Rogerom Watersom jediným aktívnym členom britských rockových legiend, avšak v Lucky and Strange odoberá vo svojej tvorbe tú pomyslenú „floyďácku“ linku a pridáva tak do svojej hudby pesničkársky rozmer, tú charakteristickú a nezameniteľnú poetiku vokálno-inštrumentálneho toku tónov, akordov a rytmov. Je to pekný svet z hudobnej dielne Davida Gilmoura vytvorený v celku a rozdrobený do deviatich tém, v ktorých je jeho talent vnímaný osobitne a jednotlivo. Nie je to úplne klasický Gilmourov album ale je logickým vyvrcholením jeho posledných aktivít (rodinný livestream z apríla 2020 so skladbami Barreta a Leonarda Cohena, singel Yes, I Have Ghosts s hosťovačkou jeho potomka Romany, či jeho nevýrazný protest Hey, Hey, Rise Up! s Nickom Masonom proti ruskej invázie na Ukrajinu. Lucky and Strange je oslavou nespútanej, ale nudnej imaginácie, textárskej bezradnosti a erupcie nekonečnej, ale len solídnej fantázie, je to pocta rockovej gitary a dôkaz, že starší páni majú ešte čo povedať a raz začas aj prekvapiť. Podľa posledných newsiek by mal odpajdať na turné a potom znovu do štúdia…evidentne starý pán, chce ešte niečo stihnúť, len by mal vymeniť textára, lebo tá jeho obstarožná paninka Polly Samson už nemá čo povedať… jedine na Twitteri urážať Watersa.

Ten, ktorý kedysi s momentálnym výpadkom rozumu zvonil na divíznom zvone sa nám kvapku prepadol do senilného šťastia a začal podivne kolaborovať so svojou rodinkou, čím vznikla táto solídna rocková báseň farieb a hudobných tónov, ktorá síce nedokáže uchvátiť každého ale milovníkom posledných albumov Pink Floyd a jeho sólovíc dvihne krvný tlak a adrenalín, čo je v prípade jeho older fans super, aspoň ich netrafí šľak.  

Kinematografické uchopenie krátkeho úvodníku Black Cat defilibruje srdcové chlopne všetkých ortodoxných receptorov, kde sotva počuteľný doprovod piana je v kontraste s predvídateľnou linkou Davidovej gitary. Hneď na úvod je tu jeden z tých silnejších emocionálnych zážitkov i keď ide len o jeden a pol minútový traktát nasledovaný titulnou Lucky and Strange, ktorou za to svoje preferovanie odmeňuje svoj funclub mimoriadne vydarenou a pritom nenápadnou floyďáckou utópiou bez výraznejšej dramatizácie, ale za to, s počuteľnými klávesmi dávno sa z neba chechtajúceho Ricka Wrighta. Pesničkárska The Piper’s Call je úplne bez vrcholu, len sa tak lenivo vlečie a ranený Meresjev po zasneženej tajge. Nie je to ozdobné ale famózne, nie je to ospalé ale atmosféricky pomalé, je to ako soundtrack bez pohyblivých obrázkov. A to gitarové sólo kde Gilmour hraje v protipóle ku klávesovým kudrlinkám, je… proste GG. Niekedy vyvstáva pocit že sa to pohybuje na hranici gýča… Odlišný rytmus sa objaví v ďalšej baladickej A Single Spark, znejúcej ako rockové safari s hlbším vokálnym registrom, ktorá je krátkym akustickým intermezzom Vita Brevis spojená s diskutabilne prebratou, gýčovitou a patetickou kŕčovou žilou, pomenovanou Between Two Points naviac školácky odrecitovanú pre niekoho dozaista talentovanou dcérečkou Romany. Lacné a absolútne mimo mísu. Pre väčšiu predstavivosť je to presne niečo, keď sa strémovaná školáčka pokúša na talentovej súťaži o prihlúply homopop. Naozaj úbohé a lacné… s textami jeho ženičky sa ešte ako tak dá vysporiadať, ale toto?

Hlasná a vyslovene rocková Dark and Velvet Nights je v mnohých ohľadoch vrchol albumu a v nálade je podobná „floyďáckemu“ eposu Sorrow.Rozprávkové „nasvietenie“ sa tu prepletá so snovými predstavami, retro-pasážami, symbolickými skratkami. Džungľa tejto mozaiky pokračuje akustickým plazením hudobného toku v Sings, čo je poriadna nuda a len jeho vokálny trademark udržiava stálu a už poučenú pozornosť. Protikladom je ďalšia silná kompozícia Scattered s momentmi  evokujúce drobné Echoes. Bolestné klavírne crescendo v strede napĺňa prog-bluesové linky a akustická sólová linka je vzápätí vystriedaná typickým medovým sólom, ktoré ku koncu prechádza do jemnej krehkosti až nakoniec úplne zhasne. Krásny záver klasického vinylu!

Album v rozšírenej verzii uzatvárajú dva bonusy, Yes, I Have Ghosts, ktorá je lepšia ako hociktorý track na albume a posledný jam je zbytočná katastrofa, taká zvuková tapeta do obchodného domu.

Keď si človek so slzou v oku spomenie na parádne číslo Comfortably Numb, skvelej Learning to Fly, či temne vynikajúce High Hopes neostáva len než Dávidka škodoradostne vyšticovať, že tento jeho Opus gluteus, je niečo, čo sa od neho nečakalo! A podľa úplne hnusnej fotke na albume od renomovaného Antona Corbijna je jasné, že ani toto nie je zvládnuté na jedničku. Každopádne, pokiaľ je vašou najobľúbenejšou kratochvíľou zbieranie výkalov svojho starého psieho mazlíčka alebo zbierate ďalšie zárezy do svojho geriatrického chorobopisu, je tento audiostern albumom presne pre vás!

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Sony Music
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: rock
Dátum vydania: 6. september 2024
Minutáž: 43 min 21 sek

Skladby:

1. Black Cat (1:32)
2. Luck and Strange (6:57)
3. The Piper’s Call (5:15)
4. A Single Spark (6:04)
5. Vita Brevis (0:46)
6. Between Two Points (5:47)
7. Dark and Velvet Nights (4:45)
8. Sings (5:14)
9. Scattered (7:34)

Bonusy:

10. Yes, I Have Ghosts (3:50)
11. Luck and Strange (original barn jam) (14:00)

Zostava:         

David Gilmour – gitara, piano (1, 9), vokály (2–4, 6–9), organ (3, 7), ukulele (3), back-vokály (4, 6–8), klávesy (6, 9), basgitara(8-9)
Richard Wright – elektrické piano, Hammond (2)
Romany Gilmour – vokál (6), back-vokály (2-4, 6-8)
Gabriel Gilmour – back-vokály (3, 4)
Rob Gentry – syntetyzátor (1–4, 6, 9), Klávesy (3, 6, 8, 9), piano (4, 6, 8, 9), organ (7)
Roger Eno – piano (1, 9)
Guy Pratt –  basgitara (2, 3, 6-9)
Adam Betts –  perkusie (2, 4, 6-9), djembe (3), bicie (4)
Steve DiStanislao – bicie (2)
Steve Gadd – bicie, perkusie (3, 6-9)
Tom Herbert – basgitara (4)
Edmund Aldhous – organ a dirigent Ely Cathedral

Hodnotenie: 7/10