Parketový lev z Mexika

Z Mexika k nám pritancoval štvorhlavý Parketový Lev na čiernom dvanásťpalcovom vinyle a predvádza kontrastnú rockovú smršt na ktorej účinne vypĺňa šuflík punkového crossovania, čo nie je vyslovene obľúbený rockový subžáner, ale ktorý prudko, agresívne a bez servítky na chlebárni ukazuje, čo sa vlastne stane s prešpuráckym punk-rockom ôsmej dekády, keď sa zmysluplne zmixuje s post-punkovou súčasnosťou a úctyhodnou melodikou, bez straty vlastnej identity. Neexistuje nič, čo by tejto bratislavskej partičke bránilo robiť tento druh koordinovaného rámusu, lebo vo svete a hlavne na našej rodnej hrudi je toľko špatnej a neinvenčnej hudby, tak prečo nie? A táto aspoň zmení vodorovnú čiarku na ksichte na sympatický polmesiačik, nad ktorým budú očká žiariť ako dve hviezdičky. Toto je akási drobná náplasť za momentálne vegetujúcich, či stagnujúcich ExTip, Zóna A, Davová psychóza či Slobodná Európa.

Tip redakcie: Hudobné nosiče a štýlové oblečenie s tvojou kapelou

Títo králi parketu sú trochu z inakšieho cesta ako spomenuté punkové legendy a do každej zapráskanej cimry nejedného pošahaného pankáča, či rockera, či smradľavého podzemného klubu prinášajú pol hodinu číreho vzrušenia a prístupných melodických úletov, spomienok na nefalšovanú subkultúru hlavného mesta, jednu hudobnú teóriu intelektuálneho opovrhnutia, chvíľu pocitu dobre stráveného času a všetkého, čo chýba mnohým súčasným bandám. A tak zatiaľ čo na meničoch reprákoch zasychajú kvapky potu z môjho bytového pogovania a nový už druhý album Z Mexika už otrávane odpočíva vo vinylovej zbierke, ja napaľujem osem lupeňov za môj nepríčetný stagediving z kuchynskej linky a dúfam, že samovražedné tendencie čiastočne vymiznú z mojej pamäti. A keď nie, tak si ten anál ostnatým drôtom sprzním bez výčitiek svedomia. Túto skvelú a pozitívnu muzičku by som doporučoval všetkým patologicky šibnutým jedincom k rannému joggingu. Mne spôsobil usmievavý kŕč na xichte až som s láskou v očiach pohladkal susedkinho čiernobieleho pitbula. 

A čom to vlastne je? Je to hudba ťahajúca človeka preč zo sračiek, ktorými ho kŕmi dnešná popkultúra a „moderný“ život. Nezamidrákovaná atmosféra nečakane prevetrávajúca prešpurácku a čiastočne aj svetovú scénu, je síce, už nedávnou, ale predsa minulosťou. Možno aj preto potešia každého rodeného bratislavského štyridsiatnika až päťdesiatnika, ktorý si prežil svoje najkrajšie roky v tých niekoľko málo krčmách predrevolučnej Bratislavy. Ale veď na tom nie je nič zlého. Dnes tento „syrový“ veselý punk´n´roll, postavený na odrhovačkových gitarových riffoch s tiahlym zápachom rôznych „dirty“ a „street“ spolkov prelomu ôsmej a deviatej dekády, môže dnes len ťažko šokovať. Čo mu však vôbec neuberá na šťavnatosti a určitej zaujímavosti, hlavne vtedy keď je robený z adekvátnou láskou a starostlivosťou. A v prípade „parkeťákov“ sa dá na to vsadiť celý majetok.

Punk stále prežíva, ale toto je jeho revivalová bratislavská podoba, ktorá práve teraz prišla z Mexika a nebojí sa podzemia a tvrdosti. Takže kruh sa točí ďalej a ešte sa neuzatvára. Červy vyliezajú z dier a Brothers Hrčka vsádzajú na pokračovanie a rozvíjanie trojakordovej muzičky a darí sa im to s určitou noblesou a dokonca aj s trochou progresie, ktorá tkvie hlavne v implantácii prvkov iných rockových štýlov ako indie, blues, či glam rock. Len ten ich dirty výzor zaráža, ale túto výčitku nechajme na končeku údu a skonštatujme, že skoro všetky skladby majú rovnakú, dosť výživnú úroveň.

V úvodnej Som mimo je okamžite rozoznateľný trademark týchto našincov a pre bežného receptora je to svieže a očarujúce avšak pre otrlého a sveta znalého rockera či pankáča je to rozdrapený zmočený koncertný plagátik Ramones na kandelábri uličného osvetlenia pri ich bývalej skúšobni. Aj napriek tomu majú dostatok svojich melódii a potenciálu a tak tracky sú len amalgámom vplyvov kapiel starej školy punku. Druhý titulný track Z Mexika úplne zdevastuje pocit nasratosti, ktorý človeka opustí hneď v jeho prvých tónoch a navodí mu fóbiu z malieb Fridy Kahlo a radosť z pivnej Corony. Veľmi slušná skladbička vzdialene pripomínajúca tvorbu I.M.T.Smile len v takej punkoidnej forme! Keď po skoro tri a pol minúte odpochoduje do Acapulca vyvalí sa na človeka zaujímavá smršť riffov Milosť, ktoré naozaj zaujmú a sú dostatočne originálne, chytľavé a melodické. Nechýba im však ani údernosť a patričná tvrdosť, dokonca zaznie aj výrazná a pritom jednoduchá gitarová vyhrávka, ktorá supluje sólo. V podobnej šablóne pokračuje aj ďalšia rýchla pecka Toxická obeť len s viac melodickým refrénom, ktorá čiastočne „kazí“ priamočiary punkový ťah. Pri tomto vyvstáva otázka, či toho už nie je dosť. Nie že by bolo všetko zlé ale práve existencia naozajstných punkových bánd ťahá z podvedomia otázky, či môže vývoj ísť zo smrteľnej melanchólie do agresívnej eufórie; či je muzikologický pokrok viac než pravidelné asociácie bežného jedinca; či môže človek prijať vážne niečo, čomu by sa hodinu predtým bohapusto rehotal. Odpoveďou môže byť aj kratučká úderka Žuvačka a keď príde skladbička číslo šesť Už svietia nám všetci zrazu vymäknú, podvedomie opäť analyzuje, ale to je len jedna zo desiatich. Pekne vystavaná s chytľavou melodickou linkou a vynikajúcimi, ale úspornými aranžmánmi. Ďalším rýchlym štepom je Jedovatá fólia s tou správnou dávkou rovnováhy medzi punkom a bežným rockom. Ich dravé, energické a pritom melodicky primerane prítulné pesničky hladkajú aj veselosťou a ohliadnutím sa do éry „mods“ a počiatkov bigbítu. Ani sekundu nenechajú vydýchnuť a jednotlivé skladby zasypávajú ako veľké snehové vločky zo sivého neba. Jednoducho napísané skladby, jeden nápad pritom nikdy nestačí. Doska hraje slabú polhodinku, ale v hlave ostáva aj  poldruha hodiny. Mozgové bunky zachytia a nepustia von dobrú polovicu. Hlavne pokojnejší kúsok Zubaté slnko, premyslene zaaranžovaný a alternatívne rozcuchaný do pre nich klasicky priamočiarych stavov, ale stále rockové a príjemné. V druhej rade predposledná šleha Mesto čiernych vrán zase maká na rozhodenie srdečných beatov. Romantika alebo agresivita, „Parkeťáci“ myslia na všetkých. V tretej rade sa zľahka experimentuje na každom rohu, ale na rohu poslednej Neodchádzaj až, až, ktorého atmosféra ťahá niekde až k punk-funkovým „chily“ papričkám. Popri nej možno skonštatovať, že Z Mexika je skvelá doska pre vyznávačov moderného soundu a pre klasického pankáča je len zrnko piesku v púšti tvrdšej muzičky, teda nič podstatného!

Pri tom sa netreba báť žiadnej presladenej neopunkovej úlisnosti, ani túžby vyrábať za každú cenu hitíky, i keď ambíciu hitovosti má skoro každá, z predkladaných desiatich kúskov. Navyše je aj veľmi rôznorodý a na pop punkový album aj veľmi farebný.

Podtrhnuté a spočítané, na pultoch leží zaujímavý, nevtieravo komerčný počin schopný bez škrabancov priateľsky naťuknúť do ďalšieho živorenia v tejto spoločnosti.      

Mexický album nie je ani tvrdší či agresívnejší, je len viac prepracovanejší a dospelejší, ale vždy v ňom hrajú dôležitú úlohu prekrásne melodické linky. Neboja sa ani mierne spomaliť, lebo si uvedomujú, že aj v týchto polohách sú intenzívny a spaľujúci. Zvuk vinylu je čitateľný a vyvážený, nie je zbytočne preplácaný a mieri rovno k veci. Je mnoho takýchto kapiel, ale Parketového leva možno zaradiť k tomu najlepšiemu, čo daný žáner v súčasnosti môže ponúknuť.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: PHR Records
Pôvod: Slovensko
Žáner: punk-rock
Dátum vydania: 13. október 2024
Minutáž: 29 min 50 sek

Skladby:

1. Som mimo (2:20)
2. Z Mexika (3:30)
3. Milosť (3:57)
4. Toxická obeť (2:55)
5. Žuvačka (2:24)
6. Už svietia nám (2:50)
7. Jedovatá fólia (2:54)
8. Zubaté slnko (3:13)
9. V meste čiernych vrán (2:50)
10. Neodchádzaj (2:59)

Zostava:

Ján Hrčka – spev
Jakub Hrčka – gitara, spev
Michal Barč – basa
Alex Oplt – bicie

Hodnotenie: 7,5 / 10