Lenny Kravitz – Blue Electric Light

Čaká vás polemika na tému „mať každú dosku v inom štýle je nespochybniteľným víťazstvom?“ a možno teoretizovanie v okruhoch pózy a autenticity a taktiež pár faktov, bez ktorých to nejde. Alebo prečo Lenny Kravitz nie je najlepším interpretom vašej fantázie a prečo jeho najnovšia doska vyvoláva rozpaky i uznanie zároveň.

Tip redakcie: Ľahké, vodeodolné a nezničiteľné. Peňaženky pre deti a študentov

Už samotný názov Blue Electric Light trochu napovedá, že by malo ísť trochu o niečo iné ako na vyslovene rockových Raise Vibration či Strut. V tých sa rochnili všetci rockeri o stošesť. Veď ponúkala spomienky na zašlé časy, keď svetu vládol rock´n´roll, psychedélia a nastupujúci hard rock. Avšak tento krát tento nezničiteľný rockový chameleón ponúka funk-rock na najvyššom možnom stupni exkluzivity, vo vzťahu k masám s menej vrelou a otvorenou náručou. Predsa to nie je nič pre bežného mainstreamového receptora, lebo ponúka dokonalú znalosť hudobnej scény daného žánru a tým pádom je nový materiál náročnejší a sofistikovanejší ako bežná rebríčková popina. Názov nakoniec nasvedčuje správne, dvanásta doska bude štepiť názory a v súkromných rebríčkoch zafunguje ako voľný pád alebo zdolaný vrchol. Už po jednom vypočutí je možné povedať, že náruč je tento krát vo svojom rozpätí cudnejšia a váhavejšia a na vine je samozrejme odklon klasického rocku do vôd funku a soulu. Avšak tu sa človeku dostáva viac ľahšie pamätateľných momentov ako minule. Ale na hity samozrejme zabudnite.

Nový album sa tvári dôležito a sám o sebe vzbudzuje očakávanie. To je hlavný predpoklad pre to, byť v súčasnom showbiznise fakt veľkým kápom a naviac mať talent na zaujímavé skladby podľa najmlsnejšieho gusta, ktoré zaručia že sa zapísal do dejín a už z nich nikdy nevystúpi. Predchádzajúca doska Raise Vibration sa oslavnými kritikami moc chváliť nemohla a predsa sa na túto novinku čakalo ako na udalosť roku. Ale nič nie je len modré, dokonca ani elektrické svetlo, ale je to ako chce. Lenny Kravitz je zvláštny kakaový v koži odetý týpek, ťažko zaraditeľný, raz rocker, inokedy vyznávač funku, alebo po uši ponorený do psychedelického soulu. Pre niekoho vzor, pre iných odstrašujúci príklad. Pózer, ktorého póza je krásna, ušľachtilá, že ho preto obdivujete, alebo neznášate. Názor už má určite každý. Má na konte dvanásť albumov, z ktorých tento posledný je zase štýlovo úplne nekonzistentný. Vždy sa na svojich doskách motal medzi hardrockom, funkom, psychedéliou a soulom, a aj tentokrát vsadil na natvrdlý funk-rock, ktorý je plný jeho provokatívneho selektívneho prístupu ku pôvodnému sedemdesiatkovému funku, nad ktorým bdie jeho talent skladateľského chameleónstva.

A vďaka tomu má copyright na pomalšie odsýpajúcu, rozťahanú funk-rockovinku It’s Just Another Fine Day (In This Universe of Love), pripomínajúc jeho šťavnatú dosku 5 a predstavujúcu uvoľnenejšiu atmošku tejto fošničky, ale aj na vyslovene zábavný groovy track TK421, nesúci názov Stormtroopera strážiaceho v Star Wars  Milennium Falcon. Bohužiaľ je to odrhovačka inšpirovaná osemdesiatkovým funkom a aj napriek skvelej sólovej linke saxofónu je jej dĺžka neprijateľná. Honey je honení akéhosi hitu z minulosti ale nedosahuje požadujúcej kvality i keď minutáž je v tomto prípade milosrdná. Na šťastie vie urobiť aj zaujímavý gitarový kravál ako v Paralyzed, jednoducho má copyright na to, byť hviezdou, čo taktiež každému voňať nemusí. Ale vzhľadom čo sa okolo Kravitza deje, tak to skôr vonia, než smrdí. Je pravda, že staré dosky smrdeli ďaleko lepšie. Dokáže sa rovnako vcítiť do soulovských emócii ako v Human, či pretransformovať Princovskú melanchóliu do vlastnej verklíkovej Let it Ride, alebo použiť naskladané harmónie v Stuck in the Middle, a pri tom nestrácal svoju tvár.

V ďalších autorských kusoch ide o dobrý a elegantný mix osemdesiatkového funku, soulu a rocku. Zaujímavé gitarové beglajty, tanečná rytmika, nevtieravé klávesy, občas plechové dychy a skvelý vokál Lennyho v tucte skladieb, plných silných melódií, samozvanej tanečnosti a funkového revivalu. Bez problémom dokáže aj zvoľniť a trochu ubrať, ale ani na sekundu človeka nestratí zo zorného uhla. Vyrovnaná kvalitná séria nablýskaných hudobných čísiel s neodolateľnou charizmou, v príjemne šľapajúcej rytmike bez zbytočného pátosu. Veľký podiel na výslednom efekte má samozrejme vlastná produkcia a výber ostatných muzikantov, ktorí nezostali nič dlžný svojej povesti, i keď väčšina skladieb je dielom jeho multiinštrumentálneho talentu a gitarovej práce Craiga Rossa.

Vydarená derivácia jeho starej tvorby je badateľná v Bundle of Joy, brilantnej fúzii disca a hair-rocku, kde nejakým divným spôsobom spojil ťažký rock so synth-popom. Na strane druhej Heaven je ukážkovým príkladom ako zašiel príliš ďaleko. Čudný synth-pop s futuristickými vsuvkami, ale v konečnom dôsledku originálny, počúvateľné i keď do dnešného moderného sveta nepatriaci. Princovmu odkazu sú venované aj posledné dve, Spirit in My Heart a titulná Blue Electric Light, patrične uzatvárajúce tento zábavný opus.

Veľa receptorov bude smutných, aj keď ocenia kvalitu týchto kompozícii, ale počnúc týmto albumom ich tvorba tohto kakaového Američana zaujímať už možno ďalej nebude. Sú však na svete jedinci, ktorí milujú Lenny Kravitza a budú sa aj naďalej triasť na jeho nové veci a budú odpaľovať ohňostroj pri každom jeho novom albume.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Roxie/BMG
Pôvod: USA
Žáner: power-funk-rock
Dátum vydania: 24. máj 2024
Minutáž: 55 min 24 sek

Skladby:

1. It’s Just Another Fine Day (In This Universe of Love)
2. TK421
3. Honey 
4. Paralyzed
5. Human
6. Let It Ride
7. Stuck in the Middle
8. Bundle of Joy
9. Love Is My Religion 
10. Heaven 
11. Spirit in My Heart
12. Blue Electric Light

Zostava:

Lenny Kravitz – vokál, basgitara, Moog, tympany, bicie, Mellotron, piano, Hammond B3, sitár, gitara
Craig Ross – gitara, programovanie, bicie
Alex Alvarez – programovanie, syntetyzátor
Harold Todd – saxofón
Michael Sherman – saxofón
Trombone Shorty – trubka, trombón

Hodnotenie: 7,5/10