Humanoidný Accept – recenzia

A zase treba „acceptovať“ starý dobrý Accept! Znovu ten nejaký neambiciózny rádoby klasický kovový monument nasiaknutý ich germánskym talentom a árijským xichtom. Holt, ale klasicky, aj keď skvelo vyprodukovaný heavík neuhrá všetko, maximálne tak natrhnuté krčné svalstvo pubertálnych panicov a túžby juvenilnou idiopatickou artritídou napadnutých starých metlákov sa im vyrovnať v stredno-tempovom headbangingu, čo ale na pominuteľnou relatívnu popularitu na asociálnych sieťach zrejme nestačí.

Tip redakcie: Hudobné nosiče a štýlové oblečenie s tvojou kapelou

Každopádne toto je smer, ktorý im nesvedčí, príliš veľa klasických rock-metalových idiómov na spôsob aussie rockerov a heavymetalových legiend spolu s množstvom Hoffmannových odkazov na klasickú hudbu, ktoré sa tlmia pod hrubým nánosom kovového šrotu. Jedná sa totiž o asi tak miliónty klišéovito nezáživný, sterilný a do sucha odstredený Accept / AC/DC / Judas Priest / Saxon plagiát o znásilnení humanoidom / nehumanoidom a následnom nepoškvrnenom počatí politického sp(r)asiteľa, ktorý jedenástku hrajúcich peciek v priesvitnom metalovom kombiné nijako nevytrhol. Iba keby mali cez hlavu igelitku z Lidla alebo tak niečo… Čo nemali, takže to je miestami dosť úmorné. Teda v metalovom slova nezmyslu, ako heavymetalový album to stojí za zblúdilý prd. Prd motajúci sa v dosť slušivých značkových boxerkách. Teda 7,5000001365, avšak s vypnutým generátorom pásového nevkusu.

Vo svojej dobe na rozdiel od dnešných mladých receptorov pôvodný Accept ma totálne dostali, lebo boli minimálne unikátni a kovoví a preto mi tento plagiátorský humanoidný opus veľmi naštval a znechutil. Pokiaľ by som veľkoryso pominul úplne klišoidné riffy a melódie, keď si snáď Wolf Hoffmann pred vykrádaním musel ukuchtiť praženicu z pokazených záprdkov a psej šunky marinovanej v toxickom odpade, trápne kopírovanie v podobe úbohého prehrávania starých dobrých nápadov, tak ani vlastný rukopis tomu dvakrát nič nepridal. Bol totiž zjavne čajznutý v posledných doskách AC/DC, Judas Priest a Saxon a nedbalým súdruhom okrem súdnosti miestami riadne utieklo aj merítko. Je to proste nepochybne značkový albumm, niečo ako na tutovku originálne apartné štvorpruhové tenisky Addidas či štýlové richle Pepa Džin z Aliexpresu, s nimi sa dá kruto-husto pofrajeriť maximálne do prvých päť kilometrov, alebo než sa vám vyhodí prvý ekzém už v súšobnej kabínke. Som vyslovene sklamaný, pretože keby som chcel počuť retro heavík tak si zaručene vyhľadám klasickú doštičku Balls to the Wall.

Presne toto sa stane, pokiaľ sa silou mocou niekto snaží vstúpiť do rovnakej rieky, avšak rieka je už dávno v prdeli a miesto nej vyschnutým korytom tečie splaškový prúd, ktorému po hladine plávajú použité frcky. I keď prvý Diving Into Sin sa utápa v hriešne dobrom riffe a skvelo vystavanom skelete. Je to splaškový hymnus s drsným Tornillovým chrapotom, ktorý pokračuje v titulnej Humanoid, pomaly degradujúcej do akéhosi judášovie xichtu s opileckým priblblým výrazom. Ďalšia Frankenstein, je pokus narvať sa s dávno ovisnutou invenciou do použitého prezervatívu, prináša iba ak tak posmutnelo visiaci, smiešny saxoňácky patvar, pri ktorom je jedinou šancou na udržanie aspoň nejakej fazóny vycpať ho zhužvanou ponožkou. Nezachraňuje to ani Man Up, čo je sebadeštruktívna óda na toxickú maskulinitu s plne vážnou tvárou a zvratov ako z hociktorého albumu najslávnejších aussie rockerov nazvaných podľa dvoch typov sieťového napájania. The Reckoning je úplne načakaná skvelá pecka, „acceptujúca“ starý dobrý Accept z dôb, keď sa ešte neohrabané prstíky hrali s ramienkom prenosky a čierny vinyl sa s posvätným nadšením vyťahoval z futrálu, aby sa následné roztočil na tanieri gramcu. Svižné, hlavopätoidne, krásne natočené, výborne vystavané, umne zdramatizované a hlavne fantasticky zahrané! Jedna kompozícia, ale album nerobí a bohužiaľ trápenie pokračuje v Nobody Gets Out Alive, nudnej obyčajnej hard-rockovinke, ktorou znovu mätú receptora svojou podobou k AC/DC. Následne je dno prerazené… baladickému pátosu Ravages Of Time úplne chýba všeobecne konsenzuálneromantické vzplanutie, kapela si asi nechala patentovať vynález sexuálneho obťažovania, lebo o tejto skladbe sa dá ako o novom druhu mimoriadne pokrivenej jemnôstke venovanej úchylným hrátkam degenderovaných pohlaví. Trochu to vylepšuje, klasicky vystavaná Unbreakable tváriaca sa ako bežná heavymetalová samica kopulujúca na osemdesiatkovom úde s cvrknutým šúrkom na ošarpanej stene. Skvelá skladbička, rozohrievajúca srdcový sval každého geriatrického metláka. Niečo podobné sa deje aj pri strednotempovej Mind Games nasledovanej pijáckym popevkom Straight Up Jack, nechutnou propagáciou whisky, kde Mark Tornillo oplzlo myslí na vycedenie baňatej fľašky single maltu zo škótskeho zapadákova. Vyvrcholením a zároveň záver opusu robí druhá najlepšia pecka Southside Of Hell, pri ktorej človek zažíva všelijaké dych berúce dobrodružstvá riffáže, urputný headbanging a úžasné gitarové sólo Wolfa Hoffmanna.

Tých necelých päťdesiat minút utieklo snáď rýchlejšie než pedofil pred kastráciou a celá táto kolekcia je nesúrodá a aj napriek Andyho Sneapa, ktorý sedel na producentskom tróne totálne nezaujímavá. Priemer a jedna z najslabších dosiek kapely za poslednú dobu. Obzvlášť Wolfík si asi struny namazal pudingom a úprimne sa mu ani nedivím, že už nevládze. Humanoid z celého predstaveného tohtoročného stáda mnohokrát starších gerontov (Judas Priest, Saxon, Bruce Dickinson) vyznieva ako jediný naozaj slabučký, len do počtu radený albumík, ktorý je dúfam už po strávení v najhlbšej zásuvke so zahodeným kľúčikom.  No škoda, že prezradili, že ich kariéra sa síce blíži ku koncu, ale tak skoro to ešte nebude. To by som im okamžite brnkol na wotsap a preleštil u toho doma všetky príbory aj s babkiným porcelánom.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Napalm Records
Pôvod: Nemecko
Žáner: Heavy metal
Dátum vydania: 26.apríl 2024
Minutáž albumu: 48 min 13 sek

Skladby:

1. Diving Into Sin 4:00
2. Humanoid 4:35
3. Frankenstein 4:14
4. Man Up 5:08
5. The Reckoning 4:34
6. Nobody Gets Out Alive 4:06
7. Ravages Of Time 4:14
8. Unbreakable 4:53
9. Mind Games 4:05
10. Straight Up Jack 3:27
11. Southside Of Hell 4:56

Zostava:

Wolf Hoffmann – gitara, vokály
Mark Tornillo – vokál
Uwe Lulis – gitara
Martin Motnik – basgitara
Christopher Williams – bicie

Hodnotenie: 7,5/10