U2: Songs of Surrender

Iné hudobné myslenie, iná predstava o možnostiach ponúkať zvukové vnemy, iná predstavivosť o interpretácií známych a navyše svojich autorských kompozícií. A to všetko priamo závislé od tvorivého prístupu jednej z najvplyvnejších, najoriginálnejších kapiel dnešnej doby, U2.

Tip redakcie: Mobilné telefóny, smart hodinky, tablety a príslušenstvo za akciové ceny.

Môcť sledovať a zároveň vedieť aj oceniť muzikantský vklad legendárnej dublinskej štvorice a ich posun za tých neuveriteľných štyridsaťsedem rokov ich existencie je veľmi poučná a zaujímavá činnosť. Hlavne, keď som na vlastné uši zažil ich prvé úspechy v rebríčkoch, vydanie ich veľdiela The Joshua Tree, či kontroverzne prijaté turné ZOO TV tour na prelome rokov ’92 a ’93, ale aj dokonalo načasovaný úderný singel Vertigo pred pár rokmi. Tieto momenty len zvýrazňujú progres a vývoj hudobných rysov kapely, ktoré sú teraz ešte zaujímavejšie, síce menej kompromisnejšie, ale o to viac novátorské a dospeláckejšie.

Isto, predchádzajúce dosky, Songs of Innocence a Songs of Experience boli skvelé, prepracované, a tak vinylovú verziu aktuálneho albumu Songs of Surrender, s nadšením aj nad jeho slušivým prebalom, pokladám na čierny tanier svojho ufónskeho gramca a …? …jedná sa bezosporu o náramne vkusnú, veľmi sofistikovanú a akusticky príjemnú kolekciu! Teda pokiaľ ste hrdý potomok starého hrobára a bojovníčky za hnusné práva, ôsmymi triedami základky postihnutý profesionálny coronátor a proukrajinský alzáčik, zarytý dúhovčík, poprípade rozjarený vírus chlamýdie. To sa potom určite desne pobavíte a zaspomínate si. Avšak keď do vyššie uvedenej kategórie nespadáte, vyhýbajte sa tomu dôslednejšie než boľševik herbicídom, pretože v tom prípade ide o neskonale trápnu, úboho nemuzikálnu a rakovinu vkusu spôsobujúcu poloakustickú  mrdku. A v nej sa dozviete, že skvelé kompozície a legendárne kusy sa v skutočnosti od vlastných autorov dajú sprzniť tak, že aj nádherný stredozemský metrosexuál sa bytostne túži nacpať do výťahu medzi spotených a špinavých baníkov.

A už ide prvá One…a hneď to vyzerá ako na koncoročnom koncertíku niekde v ZUŠ-ke, takto si zhovädiť vlastnú klasiku, preboha, žiadna invencia, žiadna atmosféra… to už nemajú úctu k … ničomu. Ďalšia, v origináli famózna Where The Streets Have No Name dojem nijako nenapráva, práve naopak, zdá sa, že je to ešte horšie. To je ako na funuse, kde sa vkladá do zeme ich vlastná invencia.  To snáď títo „d(e)ub(i)linčania“, nemyslia vážne? Stará pôvodne odsýpajúca klasika Stories for Boy z debutu Boy vyznieva bezpohlavne a neurčito a sklamanie i rozpačitosť našťastie v slušivom milleniálnom songu Walk On, klesá ako penis pri búrlivej ejakulácii. Toto je ono, takto si predstavujem akustickú prerábku, kde základná kostra ostáva a menia sa len aranžmány s trochu pomalším tempom. Brnkanie na akustickú gitaru nepovažujem za veľmi inšpiratívne ale pekná a dokonca veľmi pekná je na novo vycibrená hitovica Pride (In The Name Of Love) pochádzajúcu z albumu The Unforgettable Fire, teda z najzaujímavejšieho obdobia tejto írskej legendy.

Jemnôstka  City Of Blinding Lights je skvelá aj v originále, takže pri tejto verzii som si akurát vyrobil lajno na ihrisku, ktoré ma na zadnici celé jej trvanie vytrvalo hrialo. Ďaľšiu, mandelovku Ordinary Love ani nebudem hodnotiť, lebo z tej mi bolo na grc aj v dobe jej vzniku, ale za to červená Invisible je úchvatná, s celou tou klavírnou pompou a vynikajúcim rytmom. Sedí jej dokonca aj unavený vokál Bona. Toto je snáď jeden z vrcholov tejto zlátaniny. A? …pokračujú ďalšou peckou Vertigo, kde totálne oddávajú nechutným orgiám hrania rýchlych beglajtov s drzým rockovým nábojom zasvineného trochou vŕzgania klasického violončela.

Výborne zahraná, invenciou ovenčená I Still Haven’t Found What I’m Looking For z vrcholnej dosky Joshua Tree predznamenáva zvláštne poňatú hitovku The Fly v duchu akéhosi hybridu moderného popu a Jacka Johnsona. No, hotová fajnovosť, lepšie to nemôže byť, ale asi to bolo myslené ako totálna recesia. Zachraňuje to len záver, kde sa prehupnú do diamondovskej kompozície „Waiting“. Cez soundtrackovú If God Will Send His Angels som si do krígľa s pivom hodil štamperlík mentolového likéru a vytvoril som si magické oko, po ktorom mi grcanie pôjde až až. Pri vneme Stay (Faraway, So Close!) sa mi už naozaj nadvihol žalúdok a magické oko išlo do hajzlu. Takto sprzniť svoju klasiku… do riti na U2 mi nasiahajte a ešte s takýmto caveovským priestorom, veď sa to zlieva do jednej depresívnej guče… a ten hnusný vokál, hrôza. Žiadna invencia, len jeden depresia, ktorá akurát zaujíma všetky ostatné pohlavia. Bono prekvapil hneď v ďalšej, takýto vokál by som od neho nečakal. Tu sa predviedol úplne zodpovedne a vyznieva to dobre… o ktorej skladbe hovorím? Sunday Bloody Sunday z tretej placky War. Hodnotiť 40 mi neprislúcha, lebo originál ma nikdy výrazne nezaujal, zato klasiku I Will Follow môžem zhodnotiť ako vydarenú.

Resumé, doska je komplexom nesúrodého výberu skladieb, buranského, niekedy citlivého a chvíľami aj dostatočne nápaditého zaobchádzania s pôvodným materiálom, snaha o vytvorenie niečoho, čo by malo svoj život, ale už v počiatkoch utopeného do vlastnej namyslenosti a neschopnosti stvoriť niečo zaujímavé…

Údaje o albume

Vydavateľstvo: Interscope/Universal
Pôvod: Írsko
Žáner: akustický rock
Dátum vydania: 17.marca 2023
Minutáž albumu: 53 min 44 sek

Skladby:

1. One
2. Where The Streets Have No Name
3. Stories For Boys
4. Walk On (Ukraine)
5. Pride (In The Name Of Love)
6. City Of Blinding Lights
7. Ordinary Love
8. Invisible
9. Vertigo
10. I Still Haven’t Found What I’m Looking For
11. The Fly
12. If God Will Send His Angels
13. Stay (Faraway, So Close!)
14. Sunday Bloody Sunday
15. I Will Follow
16. „40“

Zostava:          

Bono – vokál
The Edge –gitara, piano, vokál
Adam Clayton – basgitara
Larry Mullen jr. – bicie, perkusie