Stratený svet The Cure

Chladivé šedivé novembrové ráno, dvadsaťtritisíceho osemstosedemdesiateho dňa trvania ľudského stĺpového totemu, ktorý sa hrdo vypína ponad ľudskú zvrátenú civilizáciu súčasného technologického veku. Postava úplne hore trpí hladom, depresiou a totemový kôl zatiaľ ohavne otŕča svoju nechutne vypadajúcu vizáž so všetkými tými ostrými zobákmi, vyvalenými buľvami a farebnými hnátmi mávajúcimi v snahe udržať si rovnováhu v tom urputnom ničení života ako takého. Ľudská postavička na jeho vrchole to pomaly vzdáva, ale odvahu zliezť a ďalej žiť nemá a tak si len z minúty na minútu hovorí sama so sebou na tému vlastnej smrteľnosti. Ten monológ však za nič nestojí, len samá sebaľútosť, depresia, smútok a strach. Dlhšiu dobu pod ním… a človek tým úplne nasiakne, nie že by sa nemiloval, ale ťažoba dnešnej betónovej džungle stabilne vyvoláva tieto maniakálno-depresívne stavy a myšlienky na oslobodzujúci odchod na druhú stranu.

Tip redakcie: Televízory, prehrávače, HiFi a reproduktory na jednom mieste za akciové ceny

A takto sa dá definovať pochmúrne, neúprosne vážne a smutné dielko The Cure, prvé po šestnástich cykloch úplne bez mainstreamového výhonku, ale za to páchnuce hnilobou, nekromanciou a smrťou. Requiem s ôsmymi dlhými žalmami predstavuje idiosynkratickú a majestátnu atmosféru, ktorá v takejto miere v ich albumovej kolekcii nemá obdobu a pritom je to typická očistná kúra s post-punkovou energiou, gotickým strachom a alternatívnym odporom. Songs for a Lost World vytvára zádušnú omšu za smrť blízkych a deje sa to podobným spôsobom ako sa cez mysterióznu polnočnú návštevu havrana, psychicky zmučený Edgar Allan Poe vyrovnáva so stratou svojej lásky. Komparácia Roberta Smitha a Poea je ako zdanie symptomatického gotického duelu, ale dlhé, temné inštrumentácie a dojímavé lyrické náreky len dokazujú, že to hlúpe prirovnanie je pravdivé. Lost World je pre Roberta Smitha to čo bola poéma Annabel Lee pre Edgara Allana Poea; nepokojne hmatateľný, desivo poetický… prekypuje strnulými emóciami straty blízkeho a odvážne si to hľadá miesto v spleti drnčiacich melódii gitár a pastoračných kláves, bohatých na lahodnú melanchóliu v zavŕšení večne bolestného vokálu idúceho až do tichého zdesenia.

Hudobná plnka opusu je vyšpičkovaná aj podpornými odtlačkami, jedným vizuálnym a dvomi textovými… Ten zrakový vnem uspokojuje skulptúra slovinského sochára Janeza Pirnata s názvom Bagatelle, ktorú Robert Smith zbadal pri listovaní nejakého katalógu avšak pri pokuse o kontakt sa dozvedel, že umelec odišiel na druhý svet v ten istý deň ako to dielo objavil. Grafik albumu Cure Andy Vella vysvetľuje, že si tento kus opracovaného šutru okamžite predstavil: „…ako niečo vznášajúce sa v priestore, takmer ako vzdialenú relikviu zo zabudnutého času; vztlaková sila odolávajúca akémukoľvek druhu gravitácie.“ Okrem toho je tu veršík: “When I Have Fears That I May Cease to Be,”  z alžbetínskeho sonetu od anglického romantického básnika Johna Keatsa pojednávajúcom o umieraní pred naplnením životných cieľov a snov.

Opus sa zámerne otvára smutným inštrumentálnym úvodníkom šlohnutým z pohrebného finále Blackstar od Davida Bowieho, ktorý sa prehupne do smithovskej respiračnej prózy v ampulke náladovej a atmosférickej injekcie Alone, typickým liečivom a pravdepodobne vrcholom Strateného sveta. Zápasí sa v nej s realitou nestálosti a zmeny a ako aj Smith uznáva, že medzi Alone a poémou Dregs od viktoriánskeho básnika Ernesta Dowsona existuje lyrické a tematické spojenie. Priaznivý dopad prvej kompozície ustupuje klavírnej balade a núdznym prosbám And Nothing is Forever, v ktorej sa spevák zmieruje s ťažkým uznaním pominuteľnosti ako základnej pravdy života a v strhujúcej A Fragile Thing skúma jemnú povahu romantických vzťahov a nevyhnutnosť rozchodu.

Zatiaľ čo tri úvodné kompozície sú presýtené klavírnymi tónmi a tlejúcimi syntetizátormi, vďaka dlhoročnému klávesákovi kapely Rogerovi O’Donnellovi, tak nasledujúce dve šupy, Warsong a Drone Nodrone ustupujú chrapľavým gitarám Reevesa Gabrelsa známeho z Bowieho štvorčlennej demokracie Tin Machine, a hoci spolupracuje so Smithom od konca deväťdesiatok, tak Lost World je Gabrelsovým prvým úplným albumom The Cure. Tým pádom na sviežom gitarovom sounde je niečo zažité a pritom nové a zaľúbené. Jeho divoko psychedelické prednesy a komplikované čmáranice sú také pôsobivé, že Smith bol nútený prepožičať týmto dvom kúskom svoje najvýraznejšie a najplnšie vokály za posledné roky. Smrť môže byť viac než len podtext k albumu, ale Smith nikdy neznel živšie. Dramatická a atmosférická Warsong, najkratšia skladba albumu, skúma trosky emocionálneho bojiska, ktoré zdanlivo vytvorili dvaja ľudia, ktorí nemôžu robiť nič iné, len bojovať jeden proti druhému. Perkusívna Drone:Nodrone naberie rytmus a tempo, čo receptora pripraví na osamelú krásu a komplexné emócie v zničujúcej I Can Never Say Goodbye. Komplikovaný burácajúci pattern škopkov v predchádzajúcej Drone:Nodrone strieda figúra klavírneho červa a cez vzďaľujúcu sa vlnu syntetizátora prenikajú slová žiaľu nad bratovou smrťou s presnosťou snajpera čumiaceho cez hľadáčik puškohľadu. Skoro až klasická All I Ever Am sa zameriava na neplodné premýšľanie o osobnej histórii a minulosti a po nej obsedantný líder ťahá svoje ovečky do bludiska monotónosti záverečnej desaťminútovky Endsong inšpirovanej jasnou nocou osvetlenou hviezdami, ktorá Smithovi pripomenula podobný večer v roku 1969, keď so svojím otcom pozoroval hviezdy na záhrade, práve vtedy, keď Apollo 11 pristálo na Mesiaci. Starnutie bola vždy hlúpa téma, ktorá ho teraz dobehla. Text dokonale vystihuje ten pocit sklamania, keď si uvedomíme, že život nezostáva na vrchole a svet nie je len čarovný. Ako však človek starne, straty sa hromadia a prehlbujú, až má pocit, že strata je vaša jediná stálica, zvláštny priateľ na každú príležitosť, pravidelný návštevník, ktorého nemožno odvrátiť, chladný hosť, ktorý nikdy neodíde. Ničota sa stáva hmatateľnejšou, zabudnutie istým cieľom. Koniec najprv stojí na mieste, potom sa plazí, potom beží a nakoniec šprintuje k vám a nakláňa vás bližšie a bližšie k hline. The Cure dokumentujú túto tragickú pasáž a neponúkajú ľahkú úľavu.

Napriek všetkým tým pochmúrnym monológom o mučenej duši a celkovému zmyslu pre vznešenosť nie je v Songs for a Lost World ani štipka klišé. Žiadne slovo nie je prehnané, žiadna fráza nie je plytká a žiaden verš nie je detinský. Ako celok je tento opus Smithovým najzrelším umeleckým vyhlásením.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Fiction/Polydor
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: Gothic rock/New Wave
Dátum vydania: 1. november 2024
Minutáž: 49 min 13 sek

Skladby:

1. Alone 6:48
2. And Nothing Is Forever 6:53
3. A Fragile Thing 4:43
4. Warsong 4:17
5. Drone:Nodrone 4:45
6. I Can Never Say Goodbye 6:03
7. All I Ever Am 5:21
8. Endsong 10:23

Zostava:         

Robert Smith – vokály, gitara, šesťstrunová basgitara, klávesy
Simon Gallup – basgitara
Jason Cooper – bicie, perkusie
Roger O’Donnell – klávesy
Reeves Gabrels – gitara

Hodnotenie: 8,5 / 10