Reportáž z obývačky: Prečo som otvorenie Európskeho hlavného mesta kultúry sledoval len cez okno

TRENČÍN – Je nedeľa večer. Z centra mesta ku mne dolieha tlmený hluk a sociálne siete mojich známych zaplavujú fotky svetelných inštalácií. Mal som tam byť. Ako Trenčan som tam chcel byť. Ale keď som si pred týždňom prešiel finálny program otváracieho víkendu, rozhodol som sa pre radikálny krok: zostal som doma. A pri pohľade na to, čo sa vonku deje, nemám pocit, že by som o niečo prišiel.

Tip redakcie: Jednoduché riešenie predaja a overovania vstupeniek na podujatia – QR Ticket

„Toto je ono?“ Táto otázka mi rezonovala v hlave, keď som scrolloval programom, ktorý mal odštartovať najväčšiu kultúrnu udalosť v histórii mesta. Čakal som výbuch, chvenie, niečo, čo ma vytrhne z papúč a donúti ma prebrodiť sa februárovou čľapkanicou na námestie. Namiesto toho som dostal ponuku, ktorá by bola slušná na bežné Dni mesta v júni, ale na titul Európske hlavné mesto kultúry pôsobí zúfalo provinčne.

Kde je tá Európa?

Hlavným ťahákom sobotného večera boli mená ako Fallgrapp či Emma Drobná. Nechápte ma zle, sú to kvalitní interpreti a mám ich rád. Ale Emmou Drobnou otvárame jarmoky, firemné večierky a letné festivaly po celom Slovensku už roky. Fallgrapp hrajú v každom lepšom klube od Bratislavy po Košice.

Kde je ten „európsky“ rozmer? Kde je ten moment prekvapenia? Čakal som, že EHMK prinesie do Trenčína niečo, čo som ešte nevidel. Niečo, kvôli čomu by sa unúval aj turista z Viedne alebo Krakova. Úprimne, ak by som bol fanúšikom kultúry, bývajúci v Prahe a videl by som tento line-up, ani by mi nenapadlo sadnúť do vlaku. Program otváracieho víkendu stavil na istotu a bezpečnosť, čím sa pripravil o akúkoľvek ambíciu byť svetovým.

Svetielka a komunitné objatia

Veľká časť programu bola postavená na koncepte „Zažni mesto“ a svetelných inštaláciách. Iste, vizuálne je to pekné. Ale svetelné festivaly typu Biela noc mávajú Košice aj Bratislava už roky a v oveľa grandióznejšom meradle. Nasvietiť pár budov v centre a nazvať to otváracím ceremoniálom prestížneho titulu mi príde ako snaha uhrať veľký zápas s minimálnym rozpočtom. Na nočnej oblohe to bolo „pekné“, ale ohurujúce by to bolo na prelome tisícročí, nie dnes.

Organizátori v programe dookola skloňovali slová ako „komunita“, „susedské stretnutia“ a „zapojenie štvrtí“. To znie pekne v grantovej žiadosti, ale v realite to znamená, že sa program rozdrobil na desiatky malých, lokálnych aktivít. Je skvelé, že sa susedia stretnú, ale EHMK má byť o niečom inom. Má to byť výkladná skriňa. Má to byť šou. Namiesto toho sme dostali sériu besiedok, ktoré sú milé pre tety z Juhu, ale kultúrny turizmus na tom nepostavíte.

Chýbajúci „wow“ efekt

Keď spomeniem otvorenia v iných mestách – obrovské mechanické pavúky v Liverpoole, lietajúci akrobati, monumentálne scény – a porovnám to s „koncertom vo vlaku“ alebo „divadielkom pre rodiny“ u nás, je mi trochu smutno.

Programu chýbala jedna zásadná vec: exkluzivita. Pocit, že toto sa deje len teraz a len tu. Všetci tí umelci, ktorí vystúpili, k nám prídu aj o rok na Pohodu alebo na námestie počas Vianoc. Nič z toho, čo sa tento víkend udialo, nebolo unikátne natoľko, aby som ľutoval, že sedím doma v teple.

Otvárací víkend Trenčín 2026 bol, zdá sa, príjemnou lokálnou veselicou. Ale ak bolo cieľom ukázať Európe, že sme kultúrnou metropolou, obávam sa, že sme ukázali len to, že sme pekné, malé okresné mesto, ktoré sa bojí veľkých gest. A na to mi stačí pozrieť sa z okna aj v bežný utorok.

…. aby sme predišli nedorozumeniu

Do mesta som vyrazil v sobotu doobeda aj podvečer, nerád by som dal niekomu zámienku, na komentáre typu „Nebol si tam, nemôžeš vedieť, ako bolo“. Návštevnosť bola naozaj vysoká. Cez hlavné námestie sa večer doslova nedalo predrať. To, či boli ľudia aj spokojní ukážu články, komentáre pod nimi a reakcie na sociálnych sieťach. Veľkoleposť si ja predstavujem inak.