Mesačná hudba od Coldplay

Po vesmírnej hudbe sfér a artovo vysmaženom dvojalbume Everyday Life sa ďalšieho rádoby poprocku uplakánka Chrisa Martina bál dopredu hádam každý. A hudba z Mesiaca od britských Coldplay je naozaj zvláštna! Avšak skôr v takom tom povedzme pozitívnom zmysle. Niečo, ako keď po vás lačno vyštartuje vaše svokra, toho času dobre zabehnutá štyri a pol dekády stará MILF-ka so záľubou v hltaní banánov naprieč. A záloha na tento ich opus bude srať hádam všetkých ich konkurentov a nielen tých tridsaťpäť miliónov ale aj tá hromada hosťovačiek na čele s popovým intendantom Maxom Martinom ako producentom, ktorý s tak slabulinkou agitačnou kolekciou urobil čo sa dalo a tak svetlo sveta uzrel sacharidový popový výkal určený usmokleným receptorom a depresívnym paraolympionským atlétom v hode rázštepom. Naozaj sa nedá pochopiť ako toto niekto mohol zacvakať a ani účasť niektorých profláknutých držiek.

Moon Music je totiž totálne povrchné revue nezáživných, minutážou prijateľných (až na dve?), do úmoru repetitivných a nič moc zaaranžovaných rádoby popových demencií, obalených úplne IQ cudnou vatou, k čomu textovú zložku asi načmárala pokriveným prstom namočeným do nutely nejaká ťažká mozgová dysfunkcia nejakého greendealového pajáca. Problémom je, že ako ich globálna sláva rástla, narástla aj ich chrapúnska neúprimnosť a nepochybne sa to odrazilo na ich hudobnom raste. Nezachráni to ani ich obdivuhodné úsilie znížiť emisie CO₂ a venovanie desiatich % zo svojich ziskov na charitu.

Tip redakcie: Hudobné nosiče a štýlové oblečenie s tvojou kapelou

S takýmto námesačným parchantom sa rozhodne vracať nemali! Niečo takéto súdny mainstreamový a už vôbec nie rockový fanúšik, ktorý nemá diagnostikovaný nejaký ten akútny mozgový tumor, nedá snáď ani s triplom v treťom štádiu. V porovnaní z ich staršou tvorbou je teraz táto londýnska odpoveď na alternatívnu pop/dance/rock scénu len nadnormatívne pomätená popovinka pre mongoloidných jedincov. Chris Martin, komický samček, sa po rozvode s Gwyneth Paltrow a zasnúbení so šedastou Dakotou Johnson znovu rozhodol že vytvorí ďalšie pokračovanie projektu hudby sfér (veď celý názov opusu je Music of the Spheres Vol. II: Moon Music), ktoré nie je vyložene zlá alebo bez nápadu, ale po Vol. I: From Earth with Love, tento mesačný sequel nemá moc čím prekvapiť. Nehovoriac o klasickom neduhu „secondových“ variácii akou je niekedy až prílišná mäkkosť, mainstreamové zameranie a nuda.

A klady? Je to docela zaujímavé a solídne zaaranžované, skoro každá skladba je radio friendly a sem tam zaznie aj nejaký ten kozmický motív. Ale čo pôsobilo na začiatku milénia alternatívne a okolo dosky Viva la Vida or Death and All His Friends zaujímavo, to je dnes len pomerne štandardný popíkovský album na vesmírne témy. A palec dole za snahu robiť z pomaly päťdesiatročného Chrisa sex symbol. Je to síce sympaťák ale o „píchaciu“ charizmu takého Eddie Veddera sa ani neobtrel.

Desiaty opus je veľmi veľmi priemerný a človek by od takých muzikantov akými sú Coldplay čakal markantnejšiu evolučnú obmenu, než ktorej sa dočkal. Od začiatku tu kundujú popové melódie ak keď hneď v prvej pomalej miniatúre Moon Music je jasne charakteristický rukopis uplakanej tvorby, ktorej Martin vysvetľuje ako sa „snaží dôverovať svetu plnému lásky“. Skladby sú vystavané obstojne, ale ako také dávajú pramalý zmysel. Je to síce prudko počúvateľné, ale skladby sú pre bežnú entitu prakticky neprijateľné, pokiaľ si nevsugeruje, že aj takéto zvuky sú fajn. Nachádza sa to v priestore niekde medzi elektronikou, afrobeatom, funkom a poprockom. Tomuto  (se)kunduje druhá tanečná vtierka a prvý singel feelslikeimfallinginlove, kde sa objavuje pružinový soundový trademark kapely s povrchným textom o vzťahoch, ktorý je zaťažený chabým pokusom o protest song We Pray s prudko vysamplovanými rytmami, sláčikovými pasážami a so štyrmi vokalistami rôznych národností (Little Simz · Burna Boy · Elyanna · TINI), že to znie ako trápne imigrantské kuričky ceriace sa bezzubými tlamami niekde v no-go zóne. Akustická jemnôstka Jupiter signalizuje viac než ostatné, akýsi zlom a posun od klasickej tvorby Coldplay. Je založená na etnickej odpovedačke medzi Chrisom a africkým zborom, podporenej kontrabasom a jemným beglajtom akustickej gitarky s melódiou o izolovanom LGBT dievčati so serióznym refrénom „Milujem toho, koho milujem“. Vykúpenie nastáva svižnou Good Feelings plnou provokatívneho syntetického prístupu ku tanečnému funku, nad ktorým bdie zvuk majstrovskej gitary Nile Rodgersa a vokál mladej nigérijskej spievandy Aryou Starr. Vrchol albumu, z ktorého preniká určitý progres a zaujímavosť. Následne sa prepadávajú a vypúšťajú zo seba rozprsknutý sekrét Alien Hits/Alien Radio pokrytecky imitujúci ambientnú hudbu a i keď sa jej nedá uprieť určitá nádhera, predsa je to len overtúra exekučne insitného charakteru. Skôr pripomína malé drobnosti od elektronických avantgardistov, či orchestrálny soundtrack. Veľmi tupo artificiálne a okázalé, tak ako aj dúhové emoji, ktorým túto skladbu označili.  Predznamenáva to atmosféru, ktorá bude nasledovať. Hlavne hymna sebadôvery IAAM (čo znamená I Am a Mountain) by sa dala prirovnať k tomu najlepšiemu z ich súčasnej tvorby aj napriek usadenému tempu, má drajv a pútavosť. Je to typická moderná rockovinka s pekným posolstvom, ktorú strieda Aeterna pripomínajúca niečo z indiepopovej scény zo začiatku nového milénia ale s takým určitým vesmírnym feelingom.

A to už sa blíži vrchol, záver, grand finále, alebo ako chcete. Posledné dve kompozície sú naozaj úchvatné a znovu naznačujú určitú odchýlku od skoršej tvorby. Klavírna krehotinka All My Love zaslizuje každú čičinu pod pätnásť a záverečná idealistická One World, v ktorej sa skanduje „Nakoniec je to len láska“, len umocňuje tragikomičnosť a zaujímavú nudu tohto priemerného diela.

Chvalabohu koniec a úplné zúfalstvo dokresľuje aj tématický, ale veľmi priemerný artwork, zobrazujúci moonbow, čo vlastne mesačná dúha, teda dúha neprodukovaná slnečným svetlom ale mesačným. Jednoducho nepodstatná sonická skrumáž s premedializovaným  obstarožným polypom Martinom, ktorý svojim downovým prejavom naozaj przní rockový mainstream.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Parlophone/Atlantic
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: poprock
Dátum vydania: 4. október 2024
Minutáž: 43 min 57 sek

Skladby:

1. Moon Music 4:36
2. feelslikeimfallinginlove (3:57)
3. We Pray (3:53)
4. Jupiter (4:00)
5. Good Feelings (3:37)
6. Alien Hits/Alien Radio (6:09)
7. IAAM (3:03)
8. Aeterna (4:13)
9. All My Love (3:42)
10. One World (6:47)

Zostava:         

Chris Martin – vokály, klávesy (1–8, 10), piano (1, 3, 5–7, 9, 10), akustická gitara (2), gitara (4–7, 9), perkusie (4)
Will Champion – perkusie (1–3, 8, 9), bicie (2–5, 7–10), vokály (2, 6, 7, 9), gitara (7), programovanie (8)
Jonny Buckland – gitara (1–5, 7–10), vokály (10)
Guy Berryman – basgitara (1–5, 7–10), zvony (4), mandolína (7)

Hodnotenie: 5/10