Halestorm majú svoj Everest

Everest vôbec nie je poplatný svojmu názvu. Mal by to byť majestátny skalnatý masív ale je to len kôpka bahna neurčitej farby a hustejšej konzistencie s prímesou šutrov, vytvorená bandou obstarožných rockerov, včítane nezaujímavej femalistky, ktorá by sa v normálnej dobe nevyškriabala ani do finále dedinskej missky. Ale hold, doba je iná…a priemernosť je hodnotená ako veľké plus.

Tip redakcie: Kusové a metrové koberce, behúne, PVC, podlahy, matrace a záclony

Začína to ako priemerný pop-hard-rockový album, pokračuje to už menej prijateľne a je to zrelé k vypnutiu, ale v určitých momentoch sa náhle zjavia nejaké tie drobné zaujímavosti mávajúce estrogénnymi prejavmi zhýralým životom spuchnutej Lzzy, ktorá vám dá ocumlať svoje špinavé nohavičky a to asi prinúti nejedného „sofistifikovaného muzikológa“ zbesilo masturbovať. Psychicky zdravý headbanger, čo si neuhýna po večeroch z lekárničky Solutan, však len pokrčí ramenami, povie „fuuj“ a radšej svojou nežnou končatinou pôjde „utýrať“ nejakého roztomilého domáceho maznáčika.

Fakt neviem, čo mňa prinútilo vnímať týchto skoro päťdesiat minút priemerných muzikantských výlevov štyroch amerikánskych štyridsiatnikov, čo si vsugerovali, že po určitých úspechoch v podzemí aj v mainstreame znovu zamiešajú karty v rebríčkoch a tak zo seba súkajú nezaujímavé aranžmány a prosté hudobné nápady plné ľúbivých tónov a múdrostí, ktorými oblbnú akurát tak nenáročného primitíva z amerického Stredozápadu. Slovo hudba mi v tomto kontexte príde rovnako príhodné ako napríklad štylizácia Barberovho Adagia do dedinskej dychovky. Myslím si že rock-degenerácia  by bol ďaleko príhodnejší termín. Trochu si nabrúsili svoje ostré hrany a vytvorili dielko úplne v štýle radio friendly. Nepochybne bude sa to predávať vo veľkých množstvách ale strácajú svoju hard-rockovú tvár aj vďaka ťažkopádnej produkcii, ktorá z nich urobila úhľadnú rockovú kapelku i keď so záľubou ostrých riffov a gitarových sól. Tento opus prebudí len bytostnú lenivosť a pocit, že keby človek chcel počuť ďalšiu verziu popových Nickelback (s iným pomerom hodnôt a dôrazom na femálny vokál) tak si pustí práve Into The Wild Life. V jadre znesiteľný reťazec snaživo odpozeraných a celkom zručne zrealizovaných pasáží, v ktorých de facto nezáleží na dramaturgii, kauzalite a už vôbec nie na hudobnom štýle. Muzikantsky neobratne ale producentsky profesionálne vložené témy a aranžmány, ktoré sú postavené na proklamáciách, ktoré by mohli zaznieť aj v ľubovoľnom ženskom mainstreame, následné všelijaké klávesové a syntetické zvuky tak trochu vypadajú ako by padali z generátoru detailov poprockých albumov. Je to písané ako pre hudobných adolescentov, lekcia „Nahrávame poprock“ čím ďalej, tým viac pripomína soft exploatáciu na konci ambiciózne korunovanú o akýsi mýtus seriálu Glee. Je to neurčitá pocta starej škole rockových singlov bez schopnosti čokoľvek zásadného priniesť.

Doske úvodí jeden z najhlasnejších a naj“groove“ riffov v ich tvorbe vo Fallen Star, kde sa naplno preukazuje intenzita akou sú známy na koncertoch. Začiatok singlu Everest pripomenie našu Stromboli s Bárou Basíkovou je vyslovene americký, hlasitý a odvážne úprimný i keď textová zložka je o zúfalstve a  ide pravdepodobne o jeden z vrcholov albumu.  A?… tretí pomaláč Shiver to už kazí, taký vykradnutý Roxette, grcka, ktorú nadránom rozotiera na hajzloch podlahová kozmetička. Nestojí to za reč! Oslavou jej bisexuality je hustá balada I Like Woman Can, ktorá je síce textovo progresívna, ale len minimálne zaujímavá, dá sa skonštatovať, že vyslovene priemerná. Tú však čiastočne napráva Rain Your Blood On Me, ktorá je plná ohňa a energie a pre mňa asi najlepšia skladbička na doske. A teraz dojem pôjde len dolu, Darkness Always Wins je akási rocková obsesia enviromentalistikou, Gather The Lambs je voľne plynúca sračka vhodná pre FM rádiá, feministická hymnická hulákačka Watch Out! je síce s energiou, ale bez emócií a napáchnutá skresleným vokálom, o rozpadnutom vzťahu pojednávajúca Broken Doll má grunge atmosféru v štýle Hole či NIrvana a zúrivá K-I-L-L-I-N-G je čistá chaotická besnota. A to sa blížime ku koncu (chvalabohu). Dvojitá energia v podobe, I Gave You Everything, ktorá ešte ako tak ujde, ale posledná How Will You Remember Me je baladická odrhovačka hodná pollitra nejakého bourbonoidného patoku.

Chcelo by to prehlásenie, že je to nevierohodná realizácia nezaujímavých nápadov a celý tento americký žáner pop-hard-rocku je dávno v pasé. Všade o Halestorm píšu, ale po analýze ich najnovšieho opusu, vychádza fakt, že Everest je zhrnutím všetkých vád a kazov, ktoré len rockový album môže mať, ale v ich diskografii asi to najlepšie čo doteraz vypotili. Lopatisticky predhadzované témy, melódie ohnuté podľa pointy textu a tie sú prevedené v jalovom duchu. Aj keď doska vyslovene nenudí (predsa je urobená naozaj vysoko profesionálne), sterilita ich hudby je otravná a lezie vám priamo do rektálneho otvoru.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Atlantic
Pôvod: USA
Žáner: Hard-rock
Dátum vydania: 8.august 2025
Minutáž albumu: 48 min 31 sek

Skladby:

1. Fallen Star
2. Everest
3. Shiver
4. Like A Woman Can
5. Rain Your Blood On Me
6. Darkness Always Wins
7. Gather The Lambs
8. WATCH OUT!
9. Broken Doll
10. K-I-L-L-I-N-G
11. I Gave You Everything
12. How Will You Remember Me?

Zostava:         

Lzzy Hale – vokál, gitara, piano, klávesy
Arejay Hale – bicie, perkusie, vokály
Joe Hottinger – gitara, vokály
Josh Smith – basgitara, piano, vokály

Hodnotenie: 7/10