Green Day – Saviors

Hrdinní bojovníci za (výhradne vlastnú) slobodu a proti kapitalistickému nadnárodnému útlaku nebo egoistickí a vypatlaní animálni pankáči? Taký animálny pankáčik sa dá objektívne definovať ako niekto, kto vedome svojou muzičkou činy vystavuje svojich fans bez ich súhlasu nebezpečiu hejtovania na sociálnych sieťach alebo dlhoročnej šikane, či niekto, kto s gustom oberie starú babičku o posledné úspory, ktorú radšej mohol humánne bodnúť alebo streliť do gebule, ako takto ju nechať dožiť v trápení a úplnej biede.

Green Day mi nebezpečne evokuje často znejúce slovné spojenie v dnešnej dobe a to Green Deal, čo vlastne je len nekompetentné blúznenie Uršuly von der Leyen o dosiahnutie klimatickej neutrality. Naopak pankáči Zeleného dňa majú ambície prudko filozofovať, psychologovať, sociologovať a politizovať i keď nad svoje intelektuálne možnosti, naviac bez poriadneho nápadu avčak s neskrotnou túžbou vypadať „cool“. Výsledkom je vcelku jednoduché bulvárne punkrockovanie pre atrofovaných geriatrikov, ktoré ťahá zo sračiek úderná trojakordová omáčka avšak bez väčšieho významu a dopadu. Nie nadarmo sa ich tvorba najlepšie charakterizuje slovíčkom „konzistencia“, lebo už ich megapopulárny Dookie nahodil kontúry, ktoré nebolo potrebné retušovať ani gumovať. Ďalší významný trend, ak nepočítame nasprostastý pop, už do spoločenskej hry troch punk´n´roll boys z East Bay nevstúpil. Samozrejme vynímajúc ich úlet do sixties s projektom Foxboro Hot Tubs, ktorý len ťažil s úspechu amerického idiota. Je nepochopiteľné, ale niektorí to nazývajú „pohodlnosť“, ale ja tvrdím, že vôbec nie, len Green Day sa našli už prvými nahrávkami. Samozrejme drobný vývin a posun v ich hudobnom výraze sa nájde. Najväčšiu zmenu poslednej doby však zaznamenala textová zložka, ktorá kritizuje hlavne súčasnú spoločnosť a americkú politiku. V tomto bol album American Idiot vôbec najlepší aj keď množstvo premýšľavých skladieb sa našlo už na doske Nimrod. Po koncepčnom 21st Century Breakdown a náročnejšou trilógiou UNO! DOS! TRE! následne mierne nadpriemernou Revolution Radioa kratučkou Father of All Motherfuckers sa vracajú k priamočiaremu výrazu čo dokazuje najnovší materiál, že vo svoje vyhranenosti, ktorá často zvádza k jednoliatosti, dokážu byť parádne punkoví. To je vec, ktorá na idiotovi dosiahla pomysleného vrcholu.

Tip redakcie: Jednoduchý a rýchly spôsob nákupu Bitcoinu a iných kryptomien

Kapela svojím typickým spôsobom ponúka stokrát ohratú postpunkovú gitarovku, je tu znovu predstavená, nemala by vás minúť, komerciu má napísanú v očiach, nebolo by divu, keby sa znovu a zase v rovnakom zložení v blízkej budúcnosti pustili do niečoho nového. Takže aktuálny materiál je odteraz až do neurčita najhorúcejšia kolekcia skvelej vokálnej charizmy, riffov majúcich veľa spoločného s nadpriemernosťou a rovnako údernej rytmiky.

Od úvodnej The American Dream Is Killing Me je okamžite rozoznateľný trademark týchto nazelenalých mužíčkov a pre bežného receptora je to svieže a očarujúce avšak pre otrlého a sveta znalého rockera či punkera je to mláčka smradľavého moču pri kandelábri uličného osvetlenia. Naviac to má charakter politického vyhlásenia s podmazom slákov a dychov, čo pre mnohých nie je to pravé punkové rebelanstvo. Druhý track Look Ma, No Brains! úplne zdevastuje pocit blaženosti, ktorý človeka opustí hneď v jeho prvých tónoch a navodí mu fóbiu a strach. Veľmi slušná nakládačka! Keď po dvoch minútach odpochoduje do záhrobia vyvalí sa na človeka smršť pomalých i rýchlych riffov Bobby Sox, ktoré naozaj zaujmú a sú dostatočne originálne, chytľavé a melodické. Nechýba im však ani údernosť a patričná tvrdosť, dokonca zaznie aj výrazná a pritom jednoduchá gitarová vyhrávka, suplujúca sólo. V podobnej šablóne pokračuje aj ďalšia strednotempová pecka One Eyed Bastard len s viac melodickým refrénom, ktorá čiastočne „kazí“ priamočiary punkový ťah. Avšak ani sekundu nenechajú vydýchnuť a jednotlivé skladby zasypávajú ako veľké snehové vločky zo sivého neba. Jednoducho napísané skladby, jeden nápad pritom nikdy nestačí. Doska hraje štyridsaťšesť minút, ale v hlave ostáva aj poldruha hodiny. Mozgové bunky zachytia a nepustia von dobrú polovicu. Hlavne pokojnejšie kusy ako Goodnight Adeline, premyslene zaaranžované a alternatívne rozcuchané do pre nich klasicky priamočiarych stavov, ale stále rockové a príjemné. V druhej rade punkovejšie kúsky, príkladom ide kúsok Dillema, či 1981 zase makajú na rozhodenie srdečných beatov. Romantika alebo agresivita, „Greeňáci“ myslia na všetkých. V tretej rade nejeden drobný experimentík, čo sa hneď odzrkadlilo aj na novej nálepke „prog-punk“. Žiadny song ale neexperimentuje, aby experimentoval, to asi aj preto lebo nejde vôbec o dosku experimentov ale o vyslovene pesničkov-punkový album. Zľahka sa ale experimentuje na každom rohu, ale na rohu Corvette Summer až až. Podobne sa chová aj pekne vystavaná úvaha o rodičovstve Father To A Son, v ktorej si kapela uvedomuje svoj vek. Pri protirasistickej Strange Days Are Here To Stay vyvstáva otázka, či toho už nie je dosť. Nie že by bolo všetko zlé ale práve existencia naozajstných punkových bánd ťahá z podvedomia otázky, či môže vývoj ísť zo smrteľnej melanchólie do agresívnej eufórie; či je muzikologický pokrok viac než pravidelné asociácie bežného jedinca; či môže človek prijať vážne niečo, čomu by sa hodinu predtým bohapusto rehotal. Odpoveďou môže byť aj kratučká úderka Living In The ’20s a keď príde titulná skladbička Saviors všetci zrazu spozornejú pri refréne “Calling all saviors”, podvedomie opäť analyzuje, ale to je len jedna zo pätnástich. V poslednom záverečnom vrchole Fancy Sauce sa hlas Billie Joea opiera do krehko mohutnej vlny gitarových riffov a pomalej rytmiky a je divom, ako na ich pokoji vynikajúco pláva. Vo výsledku tejto kompozície je čosi veľmi progresívneho a pritom to vôbec nemusíme nazývať prog-punk. Je tu premyslené všetko do malilinkého detailu.

Spasiteľský album nie je ani tvrdší či agresívnejší, je len viac prepracovanejší a dospelejší, ale vždy v ňom hrajú dôležitú úlohu prekrásne melodické linky. Neboja sa ani mierne spomaliť, lebo si uvedomujú, že aj v týchto polohách sú intenzívny a spaľujúci. Zvuk dosky je čitateľný a vyvážený, nie je zbytočne preplácaný a mieri rovno k veci. Nekoketujú ani s rapom, ani s hip-hopom, sláčiky a dychy využívajú veľmi striedmo a radšej sa sústreďujú na primárnu rockovú silu. Je mnoho takýchto kapiel, ale Green Day možno zaradiť k tomu najlepšiemu, čo daný žáner v súčasnosti môže ponúknuť.

Základné informácie o albume

Vydavateľstvo: Reprise/Warner
Pôvod: USA
Žáner: punk´n´pop
Dátum vydania: 19. január 2024
Minutáž: 46 min 02 sek

Skladby:

1. The American Dream Is Killing Me
2. Look Ma, No Brains!
3. Bobby Sox
4. One Eyed Bastard
5. Dilemma
6. 1981
7. Goodnight Adeline
8. Coma City
9. Corvette Summer
10. Suzie Chapstick
11. Strange Days Are Here To Stay
12. Living In The ’20s
13. Father To A Son
14. Saviors
15. Fancy Sauce

Zostava:         

Billie Joe Armstrong – vokál, gitara
Tre Cool – bicie, perkusie
Mike Dirnt – basgitara, vokály

Hodnotenie: 6,5/10