Druhé výročie návštevy Černobyľu alebo 35. výročie havárie

Všetko začalo telefonátom, či idem do Kyjeva, na ktorý som bez váhania vyslovil súhlas. Ba čo viac, od začiatku som vedel , že neostane iba pri hlavnom meste Ukrajiny. Od rezervácie leteniek ma tento raz odbremenil brat (je učenlivý), cesta nízkonákladovkou Ryanair z Bratislavy do Kyjeva mala drobné peripetie s dotankovaním lietadla, čím bolo spôsobené meškanie letu, následne nám takmer zatvorili metro rovno pred nosom. Mimochodom jeho tunely sú najhlbšie na svete.

Konkrétne  na nástupišti stanice Arsenalnaya sa cítite ako krtko. Napriek systému eskalátorov sa zaručene cestou do útrob tejto stanice unavíte. Hĺbka je 105,5 metra.

Medzi eskalátormi sedí v presklennej búdke zamestnanec, ktorého som považoval za prežitok komunizmu v podobe prezamestnanosti až do chvíle, keď jednu starenku eskalátor takmer zomlel, no vďaka pohotovej reakcii tohto zamestnanca sa nič vážneho nestalo. Lístky na metro boli tak lacné, že sme vôbec neuvažovali nad balíkom (cca 0,2 €/1 jazda = 8 hrivien).

Kyjev bol síce súčasťou tripu, no na moje prianie, cieľom tejto cesty nebolo hlavné mesto ale Černobyľ.  Mesto stále zahalené rúškom tajomstva toho čo sa v onen deň 26. apríla 1986. Túto destináciu som mal v hlave od čias ako som vzhliadol svetoznámeho rybára a biológa Jeremyho Wadea v jeho seriály River monsters ako si rybárči v „ZAKÁZANEJ ZÓNE“. Nechcelo sa mi veriť, že príroda sa tam úžasne rozbujnela a ľudia sa pohybujú aj bez ochranných oddevov. Už len zažiť to..

Dobrodružstvo začalo

Černobyľské dobrodružstvo som objednal z pohodlia domova online na stránke https://www.chernobylwel.com/sk

Z ponuky som si vybral celodenný výlet https://www.chernobylwel.com/sk/tour/7/celodenny-vylet-do-cernobylu, ktorý v čase mojej objednávky stál menej než stovku. Nemožno sa však čudovať, že ceny vzrástli po tak dobrej reklame akou bol seriál Černobyľ.  Túto spoločnosť som si nevybral pre najnižšiu cenu, ale pre okolnosti. Zájazd sme absolvovali skôr v mikrobuse, čiže som mal viac z výkladu našej perfektnej delegátky Júlie, mohol som jej kedykoľvek klásť dodatočné otázky, netlačil som sa s ďalšími štyridsiatimi spolucestujúcimi o dobrú pozíciu pri fotografovaní. Boli sme malá skupinka a možno aj preto sa každému ušiel Geiger – Mullerov prístroj (dozimeter). Okrem toho, že rezervovaním vopred pripraveného denného scenára, mi odpadlo plánovanie, nevznikli mi žiadne povinnosti ohľadom vybavovania víz, keďže Slováci zdržiavajúci sa na území Ukrajiny do 90 dní nepotrebujú žiadne špeciálne povolenia.

BEZPEČNOSŤ

Samotnej rezervácii predchádzalo dlhé obdobie skúmania podmienok v Zakázenej zóne. Chernobylwel ich zhrnul takto: https://www.chernobylwel.com/sk/bezpecnost

Mne to však nestačilo a zaujímal som sa o postrehy a recenzie osôb, ktoré sa z Černobyľu vrátili. Prečítal som nespočetne veľa článkov od fyzikov aby som sa vlastne dostal do problematiky. Viacmenej údaje cestovnej agentúry sedeli.

Hlavné faktory, ktoré prispeli k tomu, že som sa necítil ohrozeno:

• polčas rozpadu rádioaktívneho jódu 131 je 8 dní,
• polčas rozpadu rádioaktívneho cézia Cs 137 je 30 rokov
• Väčšina rádioaktívneho materiálu boli ťažké izotopy, ktoré klesajú približne 1 cm/rok do pôdy
• Predpoveď počasia (v zimných mesiacoch je rádioaktivita nižšia, ideál je ak nefúka)
• Skúsený sprievodca
• Nový sarkofág umiestnený ponad reaktor č. 4 v roku 2017
• Radiácia ktorú absorvujete počas 10 hodinového výletu sa rovná približne štyrom hodinám transatlantického letu.

Zakázaná zóna

Východiskovým miestom bolo parkovisko pri Mekáči na Kyjevskej hlavnej železničnej stanice kde sma sa dopravili metrom až po zastávku Vokzalna.

Kyjev sa nachádza zhruba 140 km od samotného Černobyľu, takže cesta tam trvá približne 2 hodiny (až tam si uvedomíte, že naše cesty nie sú na tom až tak zle). Zakázaná zóna je rozdelená do troch menších okruhov: 30 km od atómovej elektrárne, 10 km okruh od elektrárne a mesto Černobyľ tvorí samostatnú zónu. Pred vstupom do zóny skontrolujú všetkým pasažierom povolenie a pasy na kontrolnom bode Dityatky.

Okrem toaliet na ukrajinský spôsob – latríny s neexistujúcimi dverami, nás privítali psy. Ukázalo sa, že by mohli byť maskotom celej oblasti. Boli to totiž najčastejším zvieracím tvorom v oblasti. Nevidel som ani vtákov ani drobný hmyz, nieto ešte divú zver o ktorej som čítal, že tam žije vlastný život vo svojom biotope. Stromy boli ešte stále šedé, listami ozdobené iba občas ako keď v noci svietia hviezdy iba spoza mrakov. Nie však pre radiáciu ale pre oneskorenú jar v porovnaní s našou krajinou.

„Posledná šanca vrátiť sa?“ – blyslo mi hlavou ale túžba po nepoznanom ma hnala vpred. Zakaždým, keď som pozeral horor a obeť namiesto toho aby zutekala, išla v ústrety oblude. Cítil som sa rovnako. Teraz však viem, že by som to urobil opäť.

Černobyľ

Vstup do Černobyľu označuje neprehliadnuteľná betónová návesť, kde je v azbuke názov mesta. Okrem neho je návesť popretkávaná výjavmi z éry komunizmu (kosák s kladivom, loď ktorou sa dalo dostať do mesta Pripjať rovnomennou riekou, žeriav ako symbol budovateľstva, atď.). Cestou sme míňali šedý les, homogénnosť okolia bola z času na čas narušená rozpadlinami domčekov. Väčšina y nich však bola zrovnaná so zemou, materiál z nich bol následne spálený alebo zakopaný. Osud týchto dedín zobrazuje cintorín zaniknutých dedín a to v podobe aleje cedúľ s nápismi dedín v počte 94 po oboch stranách. Alej akoby strážil Anjel Apokalypsy, ktorý zhmotnil tieto slová z Písma svätého: Tretí anjel zatrúbil: Z neba spadla veľká hviezda, blčiaca ako fakľa.
Padla na tretinu riek a na pramene vôd. Tá hviezda sa nazýva Blen.
Tretina vôd sa premenila na blen a veľa ľudí pomrelo od tých vôd,
lebo zhorkli.

Napriek katastrofe je v Černobyľe otvorený obchod, reštaurácia, fungujúci hotel ako aj múzeum a približne 60 stálych obyvateľov.

Mesto Duchov

Stojíme pri betónovom nápise Pripjať (samozrejme v azbuke). Prvýkrát sme obdarovaný dozimetrami, ktorými sa nešikovne oháňame, kým sa nenaučíme narábať s gombíkmi. Pípajú ako besné. Oproti pamätníku je stará železnica a značka s medzinárodným označením: Pozor radiácia. Zo zeme vytŕča kus tyče, ku ktorej podišla Júlia (sprievodkyňa) aby nás presvedčila, že sa jej musíme držať, pretože sú tu zóny(tzv. hotspoty), kde radiácia stále vyčíňa viac než na iných miestach. Dozimeter ukazoval 12 mikroSievertov, čo bol asi 10 násobok bežných hodnôt.

Mikrobus s nami zastal na námestí, ktoré niekedy nieslo meno vodcu celej Ruskej zeme – Leninov rad.  Jediná Leninova socha na celej Ukrajine sa nachádza práve tu (v Černobyľe). Vlastne samotná atómová elektráreň niesla jeho meno, no to nemohlo byť spájané s katastrofou enormných rozmerov, tak bola premenovaná.

Stromy si vzali čo im človek 35 rokov nazad zadláždil, budovy sa rozpadávali a my sme sa blížili ku kaviarni. Kávu by ste si tam však neobjednali. Medzi nami (výletníkmi) a kaviarňou stojí v peknom kontraste Júlia s dobovou fotkou. Za kaviarňou je bývalý prístav, kde nám Júlia vykladá historky (dúfam, že sú to iba historky!!) o tom ako ľudia stále nelegálne lovia ryby v rieke Pripjať a predávajú ich v Kyjeve na trhu. Postupom času sa ku mne dostali informácie priamo od Ukrajinských občanov (keďže ich teraz na Slovensku nie je málo) o influenceroch, ktorí nelegálne prekračujú Zakázanú zónu cez les a teda rybolov na čierno tiež nie je vylúčený. Počúvajúc pútavé príbehy z úst slečny zapálenej pre jej prácu, míňali sme futbalový štadión(bez pozostatkov betónového hľadiska, ba som ani na stí pokus neuhádol, že stojím uprostred plochy kde sa kedysi mladí Ukrajinci naháňali za loptou, áno určite boli mladí, veď priemerní vek obyvateľa v Pripjaťi bol 26 rokov.

Podišli sme k budove ozdobenou mozaikovým súsoším. Išlo o kino Prometeus, ktoré z diaľky nestratilo na šarme. Pravda teraz je obdivované skôr zvonku, keďže vstup do budov pre ich zlý technický stav je od roku 2012 striktne zakázaný. Nasledovali budovy Kultúrny dom s príznačným názvom Energetik, hotel Policia, určený pre vtedajšiu smotánku. Dostali sme sa k dobovému supermarketu aj trocha naaranžovanému antikvariátu s nesmrteľným Leninovým heslom: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“

Veľké finále

Tieto budovy boli kvalitnou predohrou pred veľkým finále. Zábavný park pre mňa nim určite bol. Autodróm značne ohlodaný zubom času aj rádioaktivitou, napriek tomu, že dekontaminačné čaty sa snažili ťažkými mechanizmami odstrániť vrchnú vrstvu pôdy. Pretože táto zábavná atrakcia je na vysunutej konštrukcii, sa ku nej nedostali a je zakázané dotýkať sa ho. Najfotogenickejší bod celej oblasti stále čaká na svojich prvých oficiálnych návštevníkov. Hovorí sa, že v deň katastrofy predsa len ruské koleso privítalo skúšobných návštevníkov.  Je to len domnienka či pravda? Neviem. Spustené malo byť 1. mája 1986.

Po nie bežnej návšteve zábavného parku, naše kroky smerovali do kantíny. Pred vstupom sme opäť prešli kontrolou radiácie. Na poschodí nás čakal výber z troch druhov jedál. Osobne som si pochutil na mletom rezni s výbornou zemiakovou prílohou a zeleninovým šalátom.

Nie menej poznačeným miestom radiáciou bol rozostavaný komplex reaktora číslo 5, ktorý už nikdy nebude plniť svoju funkciu. Je to budova, ktorú spoznáte aj vďaka stavebným žeriavom, ktoré sa lámu pod vlastnou váhou. Nikdy dovtedy som také niečo nevidel.

Tak blízko ako sa len na tomto výlete dalo sprievodkyňa stojac pri pomníku v tesnej blízkosti samotnej elektrárne nám prednáša fakty o novom sarkofágu, ktoré stavalo konzorcium európskych firiem (najmä francúzskych). Financovali ho hlavne štáty Európskej únie a jeho životnosť by mala byť 100 rokov. Postavili ho mimo pôvodnej budovy, kam ho veľmi pomaly prepravili po koľajniciach. Aby prekryl zastaraný kryt, museli odrezať komín chladiarenskej veže reaktora číslo 4. Nachádzali sme sa asi 200 metrov od sarkofágu, ktorého inštaláciou sa radiácia v okolí znížila až trojnásobne. V elektrárni sú stáli zamestnanci, ktorí sa po dvoch týždňoch menia. V čase našej návštevy sme ich zopár vzhliadli ako okupovali miesto určené pre fajčiarov a rozprávajú sa o bežných veciach. Fotografovanie sarkofágu a skladov vyhoreného paliva je prísne zakázané z bezpečnostných dôvodov (je nám jasné, že nie všetci toto pravidlo dodržiavajú).

Najväčší radar na planéte

Duga je meno radaru, ktorého úlohou bolo včas varovať defenzívu Sovietskeho zväzu pred blížiacim sa nebezpečím zo vzduchu či z hlbín oceánov. S polovičnou výškou Eiffelovky, čiže 150 m a šírkou 500 metrov je stále najväčším radarom vôbec. Táto konštrukcia vznikla pri Černobyle z prostého dôvodu. Atómová elektráreň kŕmila toto monštrum elektrickým prúdom. Vraj 15 % jej výkonu spotreboval iba radar Duga.

Projekt ma ohúril veľkosťou ale aj konštrukciou. Pripadal mi moderný aj v roku 2019, nieto v dobe jeho vzniku, tj r 1976. Vtedy sa celý projekt tváril ako detský tábor. Dôkazom je kreslený mávajúci medvedík na neďalekej autobusovej zastávke.

Projekt bol odsúdený k zániku pre neschopnosť odlíšiť letiacu raketu od civilného lietadla či kŕdľa vtákov. Tie spôsobovali operátorom obrovský šum v ktorom sa nedalo orientovať. Explózia v elektrárni bola ďalším klincom do rakvy a tak bola jeho prevádzka pozastavená v decembri 1989.

Bye, bye Černobyľ

Pred odchodom zo zóny musí každý návštevník absolvovať výstupnú kontrolu radiácie. V prípade, že ste sa príliš odviazali a dotýkali sa vecí, mašinka nemusí oznámiť: „ČISTO“.

A preto prosím dbajte pri návšteve Černobyľu na seba a majte na pamäti, že je to miesto kde sa necestuje za zábavou. Odkedy som sa vrátil z tohto tripu, čomu sú už dva roky, bol som konfrontovaný aj s týmto názorom: „Tvojou návštevou si zneuctil tých čo neprežili!“

Stovky, možno tisíce hláv sťatých gilotínou vo Versailles nie sú prekážkou jeho návštevy. Milióny Židov, ktorí našli svoj koniec v Osvienčime taktiež nezabránia vstupu ľudí do bývalého koncentračného tábora. Sú však mementom, ako aj Černobyľ.

Putovaním Zónou som sa prenášal v čase aby som videl odvážnych požiarnikov, lekárov, policajtov bojujúcich nielen s ohňom, zraneniami, chorobami ale aj neviditeľným nepriateľom – radiáciou. Všetci majú môj obdiv.

Zelene je tam síce dosť no od našej zemepisnej šírky ich delia asi dva stupne zelenej. Pokiaľ u nás boli stromy krásne zazelenané, v Kyjeve sa len prebúdzali zo zimného spánku..